Nikdy nehovor nikdy (Louis T)

Ako by to bolo včera. Bola sobota večer a vonku pofukoval slabý vietor. S mamou a otcom sme sedeli na koženom gauči v obývačke a sledovali sme večerné filmy. Milovala som tieto spoločné chvíle. Málo kedy sme takto spolu trávili čas, lebo otec chodieval väčšinou na služobné cesty a mama bola spisovatelka, takže bola často za počítačom a písala nové slová do príbehov. Počuli sme ako niekto vykopol dvere na chodbe. Otec sa tam šiel pozrieť a ja som zatial pevne stískala mame ruku. "Mami, čo sa to deje?" " Nič zlatíčko, to je v poriadku," povedala s úsmevom na perách a zo strachom v očiach. Otec sa pomaly približoval k dverám zo zdvihnutými rukami nad hlavou a zozadu mu bola vidieť zbraň. Keď podišiel bližšie k nám, uvideli sme muža s kuklou na hlave ako mieri zbraň na otcovu hlavu. Bol pomerne vysoký, štíhly a mal celkom dobre vypracované telo. O niekoľko sekúnd sa v dverách ukázal ďalší muž tiež s kuklou na hlave len bol o niečo menší a v očiach som mu zazrela jemnú iskru lútosti. Vytiahol zbraň, čo mal zastrčenú zozadu v nohaviciach a namieril ju na mňa a na mamu. Mame som sa ešte viac pritisla k telu a začala som plakať. Bála som sa. Otec si kľakol na kolená a bol otočený k stene. Ten menší muž nám ukazoval gesto, že si máme tiež kľaknúť na zem. Mame som stále nepúšťala ruku. Ani neviem čo sa stalo, v tej chvíli sa to rýchlo zomlelo. Otec vztal, chytil pištol toho silnejšieho muža, stále tu zbraň držal a začali sa o nu biť. Výstrel. Nevedeli sme, koho to zasiahlo. Zrazu sa otec pomaly spúšťal na zem a cez jeho tenkú bielu košelu začala presvitať čerstvá krv. Mama to nevydržala, pustila sa ma a skrčila sa pri otcovom tele. Ten muž čo ho postrelil len mal pootvorené ústa a v očiach mal plno strachu. Mama hlasno plakala, tomu menšiemu človeku, ktorý stále na mňa mieril zbraňou to začalo liezť na nervy, tak ju schytil za vlasy a nepúšťal ju. Niečo tí dvaja ozbrojený muži niečo hovorili ale ja som ich nevnímala. Pozerala som sa na otca ako posledný krát vydýchol. Ďalší výstel. Tentokrát to bola mama, ktorá padla hneď vedľa otca. oby dvaja sa zlakli a utiekli z domu preč. Ja som sa tam schúlila do klbka a plakala som.

Zabudla som sa predstaviť. Som Tajana ale všetci mi hovoria Taja. Mám 16 rokov a rodičov mi zabili, keď som mala 12. Bývam u maminej sestry a mám dvoch nevlastných súrodencov. Zale má 5 rokov a Miriel má len 2 roky. Od tej doby čo bývam u nich sa zdalo, že všetko zas začína byť normálne, pokým som nestretla človeka, ktorý mi naprosto poplietol hlavu.