Kráľovná Snov

Samé problémy

"Sklapneš už konečne? Super je ešte len ráno a už sa musím hádať so svojím budíkom. Neviem či je to dobrý vstup do nového dňa." vstala som z postele a zamierila som si to rovno do kúpeľne. Rýchlo som sa učesala, vlasy zapla do copu a išla som si vybrať niečo na oblečenie. Som rada že sa nemaľujem... tie dievčatá to majú ráno zvyčajne tažšie.

Nikdy neviem, čo si mám obliecť v prvý deň školy. Nechcela som na seba upútavať pozornosť, tak som si obliekla čierne rifle a biele tielko s jednorožcom. Po raňajkách som zamierila do Tomovej izby. Dvere boli pootvorené. Keď som bola bližšie pri nich, začula som hlasy:
"Už idem láska." počula som neznámy hlas. Srdce mi vynechalo pár úderov. Tom má frajerku. Nemohla som tomu uveriť.

"Tak ahoj." počula som ako jej odpovedal. Vyšla z izby.

"Ahoj" pozdravila som sa jej. Bola vysoká asi ako ja, ale na ksiche mala asi kilo make-upu.
Ona sa na mňa len pohŕdavo pozrela, odfrkla si a odpochodovala preč.

"Tvoja frajerka sa nevie ani pozdraviť." vošla som do izby.

"Oh Lili. Nemyslel som si že prídeš tak skoro." povedal nervózne. " Cestou si stretla Aďu?" spýtal sa.

"Ak je to meno tvojej frajerky tak áno."

"Lili já...nemám frajerku. Vážne. To len Aďa. Stále ma otravuje. Ale veď na čo ti to vlastne vravím. Aj tak mi neuveríš." povedal skleslo.

Usmiala som sa naňho: "Uverím uverím. Len už poďme lebo nestihneme."

Sama neverím tomu, že som mu to uverila. Očividne ani on, lebo sa na mňa pozrel až príliš udivene. No a čo? Veď aj tak uvidím až neskôr či bolo rozhodnutie veriť mu správne.
Tom sa obul a spoločne sme vyšli z jeho izby. Zamierili sme do školy. Tom sa vybral rovno do triedy...veď prečo by sme mali stáť von a čakať spolužiakov a učiteľku?
Vošli sme dnu a sadli sme si na miesto (posledná lavica v strede). V triede sme neboli sami. Spolu s nami tam sedeli ešte dve dievčatá a jeden chlapec. Nepoznala som ich, ale pozdravili sme sa. Sme predsa spolužiaci. Sedeli sme tam asi 15 minút v úplnom tichu. Nikto ani necekol. Potom, keď som si už začínala myslieť že ohluchnem z tolkého ticha, keď do triedy vtrhol zvyšok našej skelej triedy. Hneď za nimi vošla učiteľka. Zastala si pred tabulu a počkala kým sme sa postavili. Potom si sadla za katedru a my sme si mohli tiež sadnúť.
Väčšinu učiteliek som už poznala, takže som vedela, čo od nich mám čakať. Len na piatej hodine sa to trochu zvrtlo. Mali sme matiku s pani učiteľkou Fátiovou. Vyzerala dosť prísne. Mala červené vlasy, zelené oči, ktoré vyzerali ako malé štrbiny, pery stiahnuté do jednej tenkej línie a nechty ružovo-krikľavé, dlhé asi 10 centimetrov. Bola trošku pri tele, ako každá druhá učiteľka a vyzerala asi na 50 rokov. Hneď ako vošla do triedy, zazrela na mňa. Bola som zmätená. Veď tú učiteľku ešte ani nepoznám a už po mne zazerá. Asi o mne už čosi počula a myslí si, že budem namyslená alebo čo.

Hodina prebehla celkom obyčajne. Teda pre ostatných žiakov. Na mňa stále hľadela tými svojimi hadími očami. Pár krát ma znechuteným tónom okríkla že sa nemám rozprávať. Po škole sme sa išli s Tomom prejsť.

"Tom." povedala som zrazu. Citeľne zamysleným tónom som úplne odskočila od predcházdajúcej témi.

"Lili." odpovedal mi celý zaskočený.

"Ja... Rozmýšlam nad tou učiteľkou z matiky. Nevieš prečo bola ku mne taká nepríjemná, ba priam nepriateľská?"

"Fuuu. Ťažko povedať. Možno si jej len nesadla alebo čo."

Rozhodla som sa Tomovi veriť. Má v mnohých veciach pravdu tak prečo nie. Musím si ju skúsiť nevšímať. A hlavne sa musím správať dobre a tak aby som sa nedostala do problémov a ona to nemohla využiť.

Po večeri sme si s celou skupinkou (Tom, Marek, Paťo, Maťo, Mirka, Miška, Lucka a ja) išli zahrať volejbal. Logicky sme boli v tímoch po štyroch. Boli sme rozdelený podľa toho, ako si nás vybrali kapitáni. Ja som bola s Maťom, Marekom a Luckou. Hrali sme ešte len 15 minút keď sme uvideli prichádzať tú blbú namachlenú Aďu. Akurát na mňa išla lopta a ja som si, kedže som stála v nemom úžase ako si dovoluje prísť, ju nevšimla a ona mi udrela rovno do hlavy. Spadla som na zadok. Bolel ma pomali viac ako hlava. Videla som ako sa Aďa smeje a ako Tom beží rovno ku mne.

"Lili! Nestalo sa ti nič?" opýtal sa vystrašne.

"Nie nie. Som v pohode. Len ma kúsom bolí hlava."

"Počkaj. Zobral som si so sebou vodu. Ešte bu mala byť studená." rozbehol sa ku lavičkám vedľa ihriska, zobral flašu s vodou a bežal naspäť. "Na chvíľu si sadni na lavičku a vodu použi namiesto obkladu. Ak nebudeš chcieť, už musíš hrať." keď prišiel ku mne, pomohol mi vstať a odprevadil ma ku lavičkám. Tam ma posadil a ešte ma poučoval.

"Dúfam že tá voda ešte nie je teplá a..."

"Nie je, neboj. A veď sa o mňa nemusíš tak starať. Nie som predsa tvoja frajerka. Bola to len lopta a nie meteorit." Povedala som mu s úsmevom.

"Tak ja idem. Ale keby niečo tak ma zavolaj. Jasné?"

"Jasné."

Keď Tom odišiel, sledovala som Aďu a jej správanie ku Tomovi. Strašne sa mu vtierala. Ale čo sa mi páčilo, Tom ju stále nejako odbil. Viem že som nemala, ale neodolala pokušeniu, trochu pozmeniť smer lopty. Bolo to dobré precvičovanie mojich schopností a zároveň som mohla robiť zle Adi. Tom, ktorý pravdepodobne vedel, že to robím ja, jej stále vravel že to bol vietor aj keď bolo takmer bezvetrie. Po takej hodinke sa už všetci unavili a išli spať. Keď som si bola istá že tam už nik nie je, ľahla som si na lavičku a zapozerala som sa na oblohu. Hviezdy boli nádherné. Na oblohe nebolo ani obláčika takže ich bolo dokonale vidno. Onedlho mi začala byť zima. Vybrala som sa teda do izby. Uložila som sa a zaspala ako malé dieťa.

Tak a ďalšia časť je na svete. Aj keď po dosť dlhej dobe. Prepáčte😥. Aj za tie chyby samozrejme. Hádam sa vám páčila. Áhojte 😄😍😘🤗