8.kapitola

439 30 0
                                    


Alejandro sa zrazil s Patriciou vo dverách.

„Čo sa ti stalo?" bližšie sa mu prizrela. Zdal sa jej rozrušený. Dýchal prirýchlo, v tvári bol červený a z očí mu metali blesky.

„Mala si pravdu, odídeme odtiaľto. Hneď. Už dnes."

„Čože?" kráčala za ním do komôrky.

„Je načase, aby sme si vytvorili vlastný domov."

„To myslíš vážne?" rozžiarene na neho pozrela, objímuc ho okolo krku.

„Úplne."

„Ďakujem," pobozkala ho na pery a rozhliadla sa po izbe, aby vedela, čo má zbaliť. Vtom jej telom preletela ostrá bolesť. S výkrikom sa schúlila, držiac si bruško.

„Pat, čo je? Čo sa ti stalo? To nemôže byť pôrod, však?" priskočil k nej, zatiaľ čo ona i naďalej lapala po dychu.

„Nev-neviem... bolí to, je to vlna," zvraštila znovu tvár, „vlna bolesti..."

„Sadni si," pomohol jej na posteľ. „Idem za Beth, či niečo nemá."

„Nie!" natiahla za ním ruku. „Nie za ňou," šepla.

„Nemám za kým iným a trpieť ťa nenechám. Hneď som tu," pobozkal ju na čelo a vybehol z dverí.

„Vrátil si sa?"

„Nie preto, prečo si myslíš," prerušil Alejandro Beth. „Ale potrebujem tvoju pomoc. Patricii je zle, má hrozné bolesti, bojím sa, aby nepotratila."

Beth na neho prekvapene pozrela. „Bolesti? V šiestom mesiaci? Na to nemám nič, no môžem jej dať upokojujúce sérum, aby bolesť prešla a ona si trochu pospí."

„Prosím ťa, daj jej to. Budem ju musieť vziať niekam, kde sa o ňu postarajú, ale teraz..."

„Dobre," prehodila si ťažký vrkoč cez plece, vytiahla z kredenca maličkú ampulku a s ťažkým povzdychom sa náhlila do ich izbietky.

Patricia sa i naďalej chúlila na posteli.

„Tu máš, lyžica vody a toto sérum. Uľaví ti od bolesť," pridržala jej pri ústach veľkú lyžicu. Patricia jej neverila, no napokon ponúkanú tekutinu užila.

„Fuj," znechutene zvraštila tvár a striasla sa.

„Budeš po tom ospalá a bolesť ustane."

„Ďakujem ti. Zostanem tu pri nej," pozrel Alejandro na Beth, ktorá len mykla plecom. „Keby ste ešte niečo potrebovali, povedzte. Ak budem vedieť, pomôžem."

Prikývol a chytil svoju snúbenicu za ruku.

„Nechcem prísť o naše dieťatko," šepkala mu Patricia s doširoka otvorenými očami. Silným stiskom mu drvila kosti ruky, tak veľmi sa bála o nenarodený život. „Vezmi ma preč... vezmi... k felčiarovi... prosím... Nechcem oň prísť."

„Neprídeš oň, to ti sľubujem. Skús si pospať, aby to lepšie zabralo," ustarostene na ňu hľadel. Netrvalo dlho a Patricia skutočne zaspala. Bolestivé krivenie pier vymizlo a dýchala pokojnejšie. Presedel pri nej celý zvyšok dňa. Neustále ju držal za ruku, hladkal po dlani a modlil sa, aby to nebolo nič vážne. Chcel odísť, no osud mu to prekazil. Musí počkať. Život Patricie a jeho dieťaťa je prvoradý. Hneď, ako si bude istý, že dokáže bez ťažkostí chodiť a neohrozí tým život nemluvňaťa, odídu.

Až neskoro v noci, keď zíval častejšie, ako dýchal, popreťahoval si kosti a vyšiel von. Všade už bolo ticho, deti spali a zrejme i Beth. Po horúcom dni sa mu žiadalo kúpeľ, no nechcelo sa mu nosiť vodu do kade a zohrievať. V riečke to bude rýchlejšie.

Vybehol do tmy postriebrenej lúčmi mesiaca, zhodil oblečenie a ponoril sa do vody. Rýchlo zo seba zmyl prach i pot a vyšiel na breh, s očami plnými vody. Keď sa mu ich podarilo roztvoriť, stála pred ním žena, zahalená v košieľke. Dlhé plavé vlasy sa okolo nej krútili ako svätožiara, mámivý úsmev jej krášlil tvár.

„Čo tu robíš?" zachripel Alejandro, obzerajúc sa po svojom oblečení.

„Čakám na teba," usmiala sa Beth a zhodila zo seba košieľku. Potešene zistila, že mu nie je pohľad na ňu ľahostajný. Pristúpila bližšie. „Spí, nebude nás rušiť. Nemusíš sa báť, že by nás tu objavila," pohladila ho po hrudi. „Sme tu len my. Ty a ja. Túžim po tebe," zapriadla ako mačka a pritisla sa k nemu.

„Elizabeth," začal Alejandro varovne.

„Pssst," priložila mu prst na pery. „Tíško. Ja viem, že po mne túžiš," obtrela sa o jeho hruď prsníkom. Alejandro vydýchol.

„Vidíš, nie som ti ľahostajná. No tak, nebráň sa. Ona sa to nedozvie. Nepatrí k tebe. Ale ja... Ja áno," pobozkala ho na konček brady.

„Nie, Beth, počúvaj ma, toto nie je správne a ty to vieš," chytil ju za plecia a odtisol od seba.

„A prečo nie? Ty si muž a ja žena. Ty si krásny a dokonalý muž a ja som žena, ktorá dokáže naplniť všetky tvoje potreby. Pozri, cítiš? Cítiš, ako mi prudko bije srdce?" priložila si jeho dlane na svoje prsia. „Bije len pre teba. Len a len pre teba. Tak poď, prosím. Nenechávaj ma tu prosiť. Milujem ťa. Milujem ťa od prvého dňa, čo si sem prišiel. Zranený, bezmocný..."

Znovu pristúpila k nemu a dovolila si pobozkať ho. Pritískala sa k nemu, obtierala sa o neho prsiami v nádeji, že tak zlomí jeho odpor, cítila, že ho vzrušuje, hoci sa stále bráni.

V tej chvíli sa na kopci nad nimi zjavila Patricia, hľadajúca svojho snúbenca. A hoci ešte stále videla rozmazane a cítila sa po sére proti bolesti omámená, zbadala objímajúcu sa dvojicu pri riečke. Bol to on, jej Alejandro, nahý, a ona, tá beštia Elizabeth, rovnako nahá a krásna. Ovíjala sa okolo neho ako liana a trhala Patriciino srdce na márne kúsky. Už nemalo zmysel presviedčať sa o opaku.

Elizabeth vyhrala.

Získala Alejandra.

Miluj ma navždy!Where stories live. Discover now