2.kapitola

912 41 0
                                    


„Alejandro, to nemôžete," bránila sa Patricia, hoci jej srdce už dávno vedelo, že podľahne.

„Nemôžem sa s vami rozprávať?" nevinne sa usmial.

„Nemôžete sa o mnou takto rozprávať."

„Ach tak, prepáčte mi to. Som len koniar. Nepôjdeme už? Možno sa chcete ešte previezť."

„Máte pravdu," pristala Patricia, vstávajúc. Všimla si, ako jej Alejandro nastavil pomocnú ruku. „Ďakujem."

„Nemáte začo," zahoreli mu oči a ani nevedela ako, už bola v jeho náručí.

„Alejandro..." šepla Patricia, chvejúc sa na celom tele. „Nerobte to..."

„Otec mi vravel, že keď stretnem ženu, ktorú mi určili hviezdy, budem to cítiť. Budem vedieť, že je to ona, tá, s ktorou chcem stráviť zvyšok svojho života. A ja som ju našiel."

Patricia sa strácala v ohnivých tmavých očiach, zľahka odtláčala jeho mohutnú hruď od svojich pevných pŕs, ukrytých v naškrobenom živôtiku. Presviedčala samu seba, že nesmie, že nemôže, že otec to i tak nikdy nedovolí, no po krátkom boji to vzdala. Pestúnka jej kedysi povedala to isté. Keď nájde muža, s ktorým bude chcieť stráviť zvyšok svojho života, s ktorým bude chcieť i tucet detí, bude to cítiť. Nebude s ním musieť stráviť každý deň počas tridsiatich rokov. Bude to vedieť po krátkom stretnutí. A toto bol on. Priťahovalo ju na ňom všetko, hoci ho ešte nepoznala.

„Patricia," šepol pri jej perách, vynechajúc titul. Nestačila sa ani nadýchnuť, pery jej uzamkol vo bozku. Bol celkom iný, ako všetky, ktoré doteraz dostala, ako všetky, ktoré si kto kedy odvážil ukradnúť. Tento bozk bol sprevádzaný vášňou, horúcou lávou, ktorá sa jej rozlievala do celého tela, lono sa jej chvelo, túžila ho prijať v sebe. Jemne sa jej pohrával s perami, s ušným lalôčkom, nežne prechádzal ku krku, putujúc až k oblinám prsníkov.

„Alejandro..." zastavila ho. „Nie... nie teraz, prosím."

Prestal. Oči mu divo horel, ťažko dýchal, no i naďalej ju tuho stískal.

„Počkám, drahá. Budem čakať, koľko len bude treba. Kedykoľvek ma budeš potrebovať, budem tu pre teba."

Patricia sa usmiala, venovala mu letmý bozk na líce a so smiechom sa rozbehla ku koňovi. Bez pomoci poľahky nasadla a rozbehla sa nazad. Alejandro sa tiež rozbehol za ňou, šťastný, ako dávno nie. Získa ju. Bude jeho.

Od tohto stretnutia spoločné chvíle vyhľadávali čoraz častejšie. Patricia zasvätila do svojho tajomstva iba komornú, pretože často potrebovala pomocnicu pri svojich nočných výletoch. Hoci sa Alejandro viackrát ponúkol, aby neriskovala, že vylezie on za ňou do okna, odmietla. Páčilo sa jej vzrušenie, s ktorým sa každú noc potýkala, keď sa pod rúškom tmy zakrádala do jeho domca, aby ju zaučil do tajov lásky. Bol jej prvý a hoci už nebola súca na vydaj pre nikoho váženého, s titulom, netrápilo ju to. Túžila len po Alejandrovi, farbila si spoločnú budúcnosť. Bolo otázkou času, kedy počne jeho dieťa.

Obaja milovali kúpanie sa za svitu mesiaca v jazierku. Hladina skrášlená striebristými hviezdami ich lákala, ukrývala vášnivých milencov pred sliedivými očami. Zdalo sa, že ich šťastiu nestojí v ceste nič. Patricia čoraz viac pokúšala šťastenu. A v túto noc musela ísť za ním. Musela ho cítiť. Musela ho milovať. Musela byť s ním.

Zľahka zaklopala na dvere. Opatrne sa obzrela a už ju vtiahli Alejandrove mocné paže dnu.

„Chýbala si mi," zašepkal, pevne ju objímajúc, pohrávajúc sa s jej perami. „Strašne si mi chýbala, celý deň som myslel len na teba."

„Aj ja, miláčik, aj ja," šepla Patricia a vzdychla, keď jej Alejandro rozviazal župan a nechal ho spadnúť na zem. Telo jej zahaľovala len priesvitná košieľka. Ožarovalo ju mäkké svetlo ohňa z krbu. Izbietka bola malá, no nikdy jej to neprekážalo. Mala oči len pre neho.

„Si krásna, Patricia. Krásna a iba moja. A chcem, aby to tak bolo naveky. Chcem, aby si ma milovala navždy. Preto..." odstúpil, siahol do zadného vrecka a vytiahol hodvábnu vreckovku.

„To je tá moja, čo som ti darovala?" usmiala sa, dojatá, že ju stále nosí pri sebe.

„Áno, no je v nej niečo, čo ti chcem darovať ja," kľakol si pred ňou a nastavil pred seba ruku so zabalenou vreckovkou.

„Alejandro!" zhíkla Patricia, ihneď uhádnuc, čo bude nasledovať.

„Lady Patricia, stanete sa mojou ženou?" Trochu sa mu zatriasol hlas. On si bol istý, vedel, že je ženou jeho života, no z jej strany to bolo otázne. Bola dcérou panovníka, budú od nej chcieť, aby sa podriadila. Možno je už od narodenia s niekým zasnúbená. No on už nemohol čakať. Musel v tom mať jasno. Trochu bojazlivo na ňu hľadel, zatiaľ čo ona doširoka otvárala oči nad prsteňom zo žltého zlata, ktorý on sám ukul po nociach, keď sa vrátila po spoločnej noci do zámku. Obával sa, či sa jej páči, aký bude verdikt, napäto čakal s privretými očami.

„Alejandro, to je... on je... nádherný," vydýchla, natiahnuc k nemu ruku. S bázňou sa dotkla zlatého prúžku. „Samozrejme, že áno! Áno! Áno, stanem sa tvojou ženou! Áno," šťastne sa smiala a bozkávala ho, kam len dočiahla.

Taký kameň mu padol zo srdca! Teraz ho zaplavili len sila a radosť. Nikto jej nikdy neublíži. Bude sa o ňu starať a obdarí ju mnoho synmi.

„Milujem ťa, Patricia," vzal ju do náručia a priniesol k posteli.

„Aj ja teba, Alejandro. A musím ti ešte niečo povedať," zaváhala, hoci len na sekundu. „Čakám dieťatko," pritisla si dlaň na ešte stále ploché bruško. Konečne jej rané nevoľnosti dostali meno. Dieťa. Bábätko. Možno syn a možno dcéra.

„To naozaj? My budeme mať dieťa? Syna?" zvýskol Alejandro a prudko sa s ňou roztočil. „Patricia, ach, Patricia..." pobozkal ju jemne, potom drsnejšie, až sa neovládol. Uložil svoju snúbenicu na kožušinku pred posteľou, rýchlo zo seba strhol košeľu a chvíľu sa tešil jej obdivnému pohľadu.

„Si nádherná," šepol, bozkávajúc ju na krku, zatiaľ čo ona mu jemne ískala vo vlasoch. „A si moja, iba moja." Horúcou dlaňou jej hladil obnažené lýtko, zľahka sa posúval vyššie a vyššie, až kým nezašiel pod jemnú košieľku, kým žena v jeho náručí s rozkošou nevykríkla. Vtedy jej uzamkol pery sladkým bozkom a aj naďalej sa venoval zobliekaniu zvyšnej košieľky.

„Nikdy ma neopusti, Alejandro, prosím," šepla Patricia, keď už pred ním ležala celkom nahá. Odovzdane na neho hľadela, túžobne vyčkávala, kedy sa nasýti pohľadu na ňu.

„Nikdy, to radšej nech padnem v boji," šepol a splynul s jej telom. Šťastný ju objímal, dotýkal sa celého tela, akoby sa chcel uistiť, že je skutočná a iba jeho. Zbozkával jej celý krk, priehlbinku medzi prsiami, s rozkošníckym úsmevom sa jej pohrával s prsníkmi.

Patricia nemohla uveriť svojmu šťastiu. Mala toho najúžasnejšieho snúbenca na svete. Miloval ju, chránil, teraz si ju chcel vziať. Pevne zvierala jeho oceľové svaly na hrudi, zarývala nechty do mocného chrbta, zasypávala ho bozkami, presvedčená, že ju čaká šťastná budúcnosť.

Keď už unavení ležali jeden vedľa druhého a sledovali vlastné tiene, spôsobené žiarou ohňa, na stenách, Patricia si neželala nič iné, len tam zostať až do rána, zobudiť sa vedľa neho.

„Musíš ísť," pohladil ju Alejandro po líci. „Obaja vieme, že by to bol strašný škandál. A rovnako vieme, že tvoj otec s týmto zväzkom súhlasiť nebude."

Radosť v jej očiach pohasla.

„Čo urobíme?"

Alejandro sa zamyslel.

„Ujdeme."

Miluj ma navždy!Where stories live. Discover now