Miluj ma navždy!

1.kapitola

„Lady Patricia, nerobte to. Váš otec už určite niečo tuší," šepkala do tmy mladučká slúžka, keď náhlivo kráčala za svojou roztopašnou paňou.

„Nič netuší, tvrdo spí, je hlboká noc. No tak, Elsa, pomôž mi. Vieš, že ho milujem. Zomieram od túžby po ňom," vzdychla si červenovlasá dievčina, zahalená len v ľahkom župane. „Neviem sa dočkať, kedy s ním budem. Vari nevieš, čo znamená milovať niekoho celý svojím telom i dušou?"

„Veru nie, pani moja," vzdychla si komorná, skĺznuc pohľadom na svoje nafúknuté prsty, kypré poprsie a široké boky. Nikdy sa nevydá za slušného mládenca, už sa s tým zmierila. Zmierila sa i s tým, že sa možno nevydá vôbec. Práve preto by mala pomôcť svojej panej, nech aspoň ona okúsi lásku.

„Ale pamätajte, že máte len dve hodiny. Budem vás tu čakať a dávať pozor," upozorňovala Patriciu Elsa a v duchu sa modlila, aby nikto nešiel okolo a aby ju tam nenašli stráže.

„Si úžasná!" cmukla Patricia, opatrne pootvorila vŕzgajúce dvere, vykukla do zamatovej tmy a stisla slúžkinu ľadovú dlaň. „Nikdy ti to nezabudnem. raz sa ti bohato odmením."

Vykĺzla do tmy, cestu už poznala naspamäť. Každý večer ju merala. Keď slnko zapadlo a pestrofarebná záhrada sa ponorila do temnoty, jej zamilované srdce podišlo do domčeka za zámkom, v ktorom býval koniar jej otca, mladý Alejandro. Prišiel k nim pred rokom. Matka mu zomrela pri pôrode a otec zahynul vo vojne. Zostal len on. Musel sa uživiť. Chvíľu pracoval u horára, nosil ťažké stromy, kálal drevo, potom prestúpil ku kováčovi, kde sa zaúčal do tajov rozžeraveného železa i zlata. Ťažká práca mu vyformovala postavu a nejedno dievča sa obzrelo za jeho vypracovaným chrbtom, úzkymi bokmi a polodlhými čiernymi vlasmi, ktoré nosil zviazané. Do oka padol i pánovej dcére.

„Kto je to?" dychtivo sa pýtala komornej, keď stáli pri okne, kým jej slúžka upravovala účes. Keď ho uvidela na dvore, energicky vyskočila z mäkkej stoličky a s povzdychom pozrela dolu na nádvorie.

„Nový koniar vášho otca, lady Patricia," úctivo odvetila slúžka a snažila sa dokončiť úpravu vlasov.

„Ako sa volá?"

„Alejandro."

„Alejandro," vzdychla si Patricia zasnene a znovu očami pohladila lesklý chrbát ich nového poddaného. Keďže Patricia milovala jazdu na koňoch, netrvalo dlho a prišla do stajní.

„Lady," uklonil sa jej urastený muž a kráľova dcéra sa zachvela ako lístok vo vetre. Srdce jej prudko tĺklo a vnútro spaľovala horúčava. Obdivne hľadela na pevné svaly na Alejandrovej hrudi, ako sa napínali, keď jej pripravoval koňa.

„Pomôžem vám?" spýtavo na ňu pozrel. Bol mladý, no v očiach mu tlela chuť do života, pery sľubovali vášeň i rozkoš.

„Och, áno, ďakujem," cudne sklopila mihalnice a podišla bližšie.

„Zrejme potrebujete spoločnosť," znovu na ňu pozrel.

„Vždy so mnou ide stráž," prikývla.

„Môžem... môžem sa dnes pridať?" spýtal sa opovážlivo. Komorná zalapala po dychu, no na Patriciiných lícach rozkvitli ruže. S úsmevom prikývla.

„Isteže. Budem veľmi rada."

Alejandro sa poklonil: „Len sa oblečiem do slušného."

„Nie!" zastavila ho Patricia, azda aj prirýchlo. Komorná i Alejandro na ňu prekvapene pozreli. „Chcem povedať, načo sa zbytočne zdržiavať, chcem vyraziť čo najskôr. Kým by si sa obliekol, stratili by sme mnoho času. Výnimočne povoľujem, aby si šiel i...takto," pozrela na jeho spotenú nahú hruď.

„Ako si želáte, lady Patricia," skrýval úsmev nový koniar a podišiel bližšie. „Smiem?" šepol, položiac jej dlane na osí driek, aby jej pomohol na koňa.

Patricia sa plytko nadýchla, kolená sa jej podlomili. Alejandro si to všimol a rýchlo ju pritiahol k sebe. „Krásne voniate. To je jazmín?" zohrial jej uško horúcim dychom. Nebola schopná odpovedať. Telo ju zrádzalo, vzrastala v nej túžba. Túžba po ňom. Vystrašilo ju to. Nikdy nič podobné nezažila.

„Á-áno," máličko sa odtiahla, no on sa len zasmial a vysadil ju na koňa.

Onedlho už klusali po tráve, posiatej tisícami sedmokrások. Patricia sa zhlboka nadýchla sviežeho vzduchu a konečne pocítila stratenú istotu. Kone a príroda boli vždy jej útočište, tu sa cítila bezpečne. Preto popchla koňa a so smiechom vyrazila vpred. Alejandra nechala ďaleko za sebou.

Dobehol ju až vtedy, keď sedela na brehu jazierka, patriaceho ešte stále ich panstvu.

„No teda, vy ste riadna diablica," dychčal, keď zoskočil z koňa.

„Prosím?" zaklipkala mihalnicami.

„Prepáčte," uvedomil si svoju chybu. No keď nad ňou takto polonahý stál, ona uvoľnene sedela na zemi s tými rozprestretými sukňami, nedokázal sa sústrediť. Myslel len na jedno - krajšiu ženu v živote nevidel a dal by čokoľvek, len aby patrila jemu.

„Nič sa nestalo. Poďte, posaďte sa, porozprávajte mi niečo o sebe," poklopkala po zemine vedľa seba a sladko sa na neho usmiala. Alejandro privrel oči. Nebol si istý, či sa dokáže ovládať, keď bude tak blízko. Už v tej stajni sa mu zatočila hlava, keď mu do nosa udrela vôňa jazmínu. Páčili sa mu jej červenkavé kučeravé vlasy, ukryté v zložitom účese. Túžil povyberať jednu sponku po druhej, rozpustiť jej ich a zaboriť si do nich ruku, vdýchnuť ich vôňu. Fascinovali ho jej oči, tmavé ako noc, no nežné a teplé. Keď na neho pozrela, mal pocit, že sa topí. Jej drobné pery, červené ako rajské jablko, priam vábili, aby na ne pritisol svoje. Šaty mu prekážali, najradšej by ju videl bez nich, no musel sa ovládnuť. Je predsa koniar, ona pánova dcéra. Vzdychol si a pootvoril oči. Stále na neho hľadela, otvárala ústa a niečo zrejme vravela. Ale ak využije každú sekundu v jej blízkosti, nikto mu to nebude môcť vyčítať. Spomenul si na otca. Pamätaj, nikto nemá právo sa nad teba vyvyšovať. Budeš mať pánov, pre ktorých budeš pracovať, no dobrý pán ti nikdy nedá pocítiť, že si nikto. Bude si ťa vážiť, lebo bude vedieť, že pre neho ťažko pracuješ. Ako ľudia sme si všetci rovní. Každý z nás sa narodil z lona matky a každý rovnako zomrieme a premeníme sa v prach.

Vylúdil úsmev a posadil sa vedľa nej. Otec mal pravdu. A práve preto stojí za to bojovať o dámu svojho srdca. Získa ju.

„Ste z ďaleka? Neodpovedali ste mi."

„V podstate odtiaľto, bývali sme uprostred hôr."

„Prečo ste prišli až teraz?"

„Keby som vedel, akú krásnu ženu tu nájdem, prišiel by som aj skôr."

Patríciine oči sa rozšírili údivom. Doteraz zažila len niekoľko plesov, kde ju muž slušne požiadal o tanec a šepkal jej nežné slovíčka do ucha. No nikdy na ňu takáto nevinná poznámka nezapôsobila tak silno ako teraz. A ako sa na ňu usmieva a ako na ňu hľadí. Lačne a pritom nežne.

„Nesmiete sa so mnou takto zhovárať," upozornila ho.

„A prečo nie? Som muž a vy žena. Tak to dala príroda. Šaliem z vás, hoci vás takto z blízka vidím prvýkrát. Som preto azda ničomník?"

„Nie, ale..."

„Neurobím nič, čo by ste vy nechceli. Napriek tomu, že som chudobný muž, som slušne vychovaný. A hoci horím túžbou milovať sa s vami, nedotknem sa vás. Pozrite, budem sedieť tu, takto ďaleko od vás a naďalej vás budem privádzať do rozpakov svojimi rečami, len aby som videl vaše bledé líca plné života," pokračoval odhodlane, ignorujúc jej lapanie po dychu. „Môžem vám sľúbiť jedno. Už nikdy nebudete sama. Budem bdieť nad vaším spánkom, budem vás zahŕňať ružami, pretože ste rovnako krásna ako..."

***

 Špeciálny historický štýl, ktorý okolo neho asi ani nebehal. :D Snáď vás zaujme príbeh plný lásky, vášne, intríg i nenávisti. Nie je dlhý, ani krátky. :)