Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

10. kapitola

Pokúsim sa zaostriť zrakom čo to je, no neúspešne. Pomaly sa zošuchnem z Lorda. Je celý spotený a zadýchaný. Ani sa nečudujem. Po takejto akcii... Chytím ho za ohlávku a pomaly vykročíme ku koňovi. Zvedavo si ho obzerám. Je to kobylka. Krásna kobyla snehobielej farby. Nedokážem odhadnúť plemeno, no určite má niečo z ťažného koňa. Zamyslene sa na ňu zadívam. Nevidela som ju už niekedy? Nemožné. Natiahnem k nej ruku a ona ju zvedavo oňuchá. Pochvalne ju potľapkám ju, no vzápätí odtiahnem ruku. Taktiež je celá mokrá a spotená. Mám chuť vyšúchať jej chrbát uterákom, no v tejto chvíli ho nemám z kadiaľ zobrať. Potom ju pomaly obídem. Zalapám po dychu. Na zemi po ľavom boku kobyly nehybne leží človek.

Neviem čo mám robiť. Pomaly k nemu podídem. Dýcha, čiže žije za čo som rada. Zapozerám sa. Je mi jasné, že je to chlapec. Má svetlé vlasy, ale nevidím mu do tváre pretože leží na bruchu. Práve si k nemu idem čupnúť, keď sa zrazu rozkašle,prudko sa obráti a posadí. Vyvalím oči. Predo mnou sedí zablatený, ukašlaný Tom. Keď zbadá ako na neho valím oči, zahanbene sklopí zrak. Znova sa rozkašle. Neveriacky pokrútim hlavou. Keď uvidím ako sa pokúša vstať, zo slušnosti mu podám ruku a pomôžem. Stále zahanbene pozerá do zeme. Prísne sa na neho zamračím. Nevyzerá byť prekvapený mojou prítomnosťou. Iba chytí svoju kobylu za ohlávku a vykročí. Zarazene stojím na mieste a prekvapene za ním hľadím. Čo tu robí? Stále tomu nechápem a chystám sa za ním zakričať, keď zrazu zastane a obzrie sa za mnou akoby čakal kým k nemu prídem. Zaváham a nakoniec k nemu pomaly privediem Lorda. Keď už sme pri nich, Lord šťastne pozdraví svoju novú kamarátku. Tá mu hlasne odpovie a pohodí hlavou. Zľaknem sa, aby ich nebolo počuť až do dediny, no keď sa nad tým hlbšie zamyslím, dojde mi že už sme od dediny niekoľko kilometrov. Otvorím ústa aby som sa niečo opýtala Toma, no on ma zastaví mávnutím rukou.
,,Sledoval som ťa. A... Viem prečo si tu." Vyvalím oči. Nikomu som to nehovorila. Ani som nemala komu. Iba som jednoducho zdrhla z domu. Ale čo robil o takomto čase vonku on?!
,,Sadnime si. Kone tu môžeme pustiť, dúfam ti ten tvoj obor neutečie." Zamyslím sa. Nikdy som ho nepúšťala mimo ohrady, no nemôžem ho stále držať za ohlávku. Opatrne ho pustím. Lord si asi ničoho nevšimne, iba sa začbe spokojne pásť. Usmejem sa. Naozaj je to krotký kôň. Len treba vedieť ako na neho. Zapískam na Cesara, ktorý pribehne z nedaľekého krovia.
Sadnem si vedľa Toma a spýtavo sa na neho zadívam. Iba vzdychne a zahľadí sa do diaľky. Pozriem sa rovnakým smerom. Od úžasu zabudnem zatvoriť ústa. Predo mnou sa lúka zvažuje dole z kopca a v diaľke zbadám mohutné Alpy. Obloha nad nimi je sfarbená do ružova. Takúto krásu som ešte nikdy neviedela. Každé ráno keď vychádzam z domu, je už slnko nad horami. Zamyslím sa nad časom. Nemôže byť viac ako sedem hodín. Potom si vspomeniem, prečo som tu. Netrpezlivo sa pozriem na Toma.
,,Tak, prezradíš mi už konečne čo tu robíš?" Strácam trpezlivosť.
,,Ja..." uhne pohľadom. Najprv sa nervózne pozrie na naše kone, no keď vidí že sa spokojne pasú obďaleč, zhlboka sa nadýchne.
,,Aj ja som išiel hľadať svojho otca."