Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

8. kapitola

Potichu vojdem do izby. Sofia stále spí. Celkom mi to vyhovuje. Otvorím skriňu a vyhádžem z nej náhodné kusy oblečenia. Rýchlo sa prezlečiem a naposledy pozriem na Sofiu predtým ako vyjdem z izby. Potichu prejdem cez chodbu. Nástenné hodiny ukazujú už päť hodín ráno. Vojdem do ockovej izby a rozhliadnem sa. Je tu ticho a prázdno. Rýchlo rukami našmátram turistický ruksak, baterku, ďalekohľad a podobné veci. Všetko zbalím do ruksaku a zídem na prízemie. Nakoniec vojdem do komory a nabalím všetko možné. Ruksak poriadne oťažel, ale ja mám stále pocit že mi niečo chýba. V tom si vspomeniem. Mapa! Potichu vyjdem na poschodie, do ockovej izby a rozhliadnem sa. Priskočím k stolíku a schmatnem najbližšiu mapu. Naposledy sa rozhliadnem a po špičkách vyjdem von. Keď som dole, zamierim priamo k predsieni. Cesar sa nadšene zdvihne z pelechu a pribehne ku mne.
,,Čšš, nejdeme na prechádzku. Choď si späť ľahnúť," zahriaknem ho. Iba na mňa pozrie a ide späť do pelechu. Alebo... Možno ho budem potrebovať.
,,Tak teda poď sem, pôjdeme na prechádzku. Ale potichu," zavolám ho späť. Pomalým krokom ku mne pricupká ale teraz to už nepôsobí príliš dobrovoľne.
,,Dobrý chlapec," potichu ho pochválim. Navlečiem si kabát a zoberiem do ruky čižmy. Síce vonku nie je až taká zima, no istota je istota. Prehodím si ruksak cez plece a otvorím vchodové dvere. Naposledy sa obzriem po prázdnej kuchyni. Z hlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Musím. Pre ocka. Ráznym krokom vykročím von z dverí. Zavanie ma studený vzduch. Cesar ochotne vybehne za mnou von. Chvíľu váham, no nakoniec potichu zabuchnem vchodové dvere. Ostala som sama. Sama vonku v noci. Rozbehnem sa dole kopcom, cez skratku. Cesar spokojne poklusáva popri mne, akoby chodil na nočné výlety každý deň. Keď vojdeme do dediny, zavolám si ho k sebe. Nechcem aby nás prezradil ešte skôr ako začneme. Už sme skoro pri stajniach. V diaľke zbadám obrysy niečoho mohutného. Usmejem sa a pre istotu chytím Cesara za obojok. Už sa z Lordom videl veľa krát, ale človek nikdy nevie čo ho napadne. Potichu zacmukám. Moje oči sa už prispôsobili tme a vidím, že Lord prekvapene zastrihá ušami, no bez hlasných protestov ku mne prikluše. Rýchlo mu založím ohlávku, a zaváham. Beriem ho zo sebou len preto, aby som nemusela ísť tak dlhú cestu pešo. No nedomyslela som si jednu vec. Nikdy som na ňom nejazdila.
Pred pár mesiacmi som sa pokúšala presvedčiť ostatných, že nie je nebezpečný tým, že som sa skúšala na ňom jazdiť - no dopadlo to katastrofálne. Osedlala som si ho, čo znášal s pokojom. Keď som sa však pokúšala nasadnúť, splašil sa a ja som skončila na zemi. Mala som zlomenú ruku a pár škrabancov, no Christiann bol na tom horšie - pokúšal sa ho chytiť, no Lord ho pri vzpínaní kopol do hlavy a Christiann padol do bezvedomia. Čelo sa mu už pomaly zahojila a ostala mu tam už iba nepríjemná jazva. Ešte vždy, keď si na tú nehodu vspomeniem, behá mi mráz po chrbte.

Ešte stále neisto stojím pri ohrade, a kŕčovito zvieram Cesara za obojok. Neviem čo robiť. Nemám veľa času. Čochvíľa sa začne rozvidnievať, a môj plán môže stroskotať. Opatrne privediem Lorda k ohrade. Pustím Cesara a vyleziem na plot. Lord iba trpezlivo stojí. To je dobré znamenie, pomyslím si. Položím si ruky na jeho široký chrbát. Keď stále pokojne stojí, prehodím si nohu cez jeho chrbát a za pár sekúnd už na ňom sedím.