Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu

IV.

                 Podídem k posteli svojho bračeka a pohladím ho po tváry. Dúfal som, že mu schopnosť zostala, ale, že ju ovláda až v takejto miére, tak s tým som nerátal. Som rád. Toru nás začal pomaly vyháňať z izby nech si Rei odpočinie a naberie sily. Okami chytil na ruky vĺča a pri odchode sa ešte usmial na Reia. V čakárni sme sa posadili na svoje miesta a partia sa nás hneď začala vypitovať, čo sa stalo a odkade máme vĺča. Okami sa na nich pekne zamračil, keď povedali, že je to divoký vlk, ktorý môže zaútočiť, a chytil vĺča na ruky. Ja som sedel Sebastiánovi v lone a rozpraval sa s Torim. Keď mi došla skutočnosť, že vĺčik nemá meno, tak som sa spýtal:
"Ako ho budeš volať?"
"Hm. Čo tak Roy?" porozmýšľa.
"Mňa sa nepýtal. Ak sa ti páči, tak mu ho daj." odpoviem mu.
"Jasné. Takže sa bude volať Roy."
Aspoň niekto má poriadné meno. Vĺčik, teda vlastne Roy, šťastne štekne a sadne si pri Okamiho nohy. Partia začala byť už unavená, a tak ich Toru pozval do svojho bytu. Presne povedal, chodte do môjho bytu a ja prídem, keď niečo zariadím. Zajtra vás zo školy ospravedlním. Priznám sa, že som bol v šoku. Ale tiež som bol rád. O dvatsať minút neskôr som odomikal bratov veľký rodinny dom s dvomi poschodiami a všetci sme sa usadili v obývačke. Zdalo sa mi, že na záhrade je veľký bazén, ale nie som si istý. Posadali sme si a rozprávali sa. Asi o dvatsať minút neskôr sme vonku počuli sanitku. Bolo to divné, ale keď sa otvorili dvere a do vnútra prišiel Toru s Reiom v nároči iba sme sa na neho pozreli ako na blázna. Poprosíl ma, aby som odišiel pripraviť izbu na hornom poschodí a hneď som, tak urobil. Toru išiel za mno a položil Reia do ustlanej postele. Prikryl som ho paplónom a pozrel na Toriho.
"Čo to má znamenať?" opýtam sa ho potichu. 
Do izby akurát príde Sebi s Okamim.
"Čoby? Prehovoril som primára nemocnice nech ho pusti do domácej liečby. Kedže bude som nou, tak to nebol problem." pozrel sa na nás Toru.
"Toru? Čo sa stalo? Bolí ma hlava. Kde to som?" zobudil sa Rei.
"Pokojne lež. na hlavu ti niečo donesiem a ste u mňa." odpovie mu Toru.
Do izby vletí ako tajfun Roy a vyskoči Reiovi na postel. Začne mu olizovať ruku a kňučať.
"To je dobré, chlpáčik. Aké si mu dal meno Okami?" pozrel sa na Okamiho Rei.
"Roy." sadne si na postel Okami.
"Takže to bude Roy." pohladí šťeňa po hlavičke. 
So Sebim sa na seba pozrieme a potichu odídeme z izby. Nech majú trochu pokoja. Na schodoch zastishnem Toriho a hneď ho zastavím. Pohár s vodou a prášok mu zoberiem z ruky a zamierim naspäť. Toriho tam nechám stáť, nech mu to Sebi visvetlí. Načo tu inak je. Do izby vojdem práve keď sa bozkávaju. Len sa pousmejem, pohár s práškom položím na stôl a nepozorovane vypadnem z izby.

                   Zobudím sa v úplne inej izbe ako som zaspával. Hrozne ma bolí hlava, ale aj tak rozoznám Toriho hlas. Oslovím ho a hneď sa mi dostane odpoveď. Zacítim ako niekto vyskočí na postel a podľa teploty zistím, že je to vĺča. Pohladkám ho a Okamiho sa spýtam ako sa volá. Meno, ktoré mi povie ma zaskočí, pretože presne toto meno som mu chcel dať aj ja. Sme asi viac spojený ako som si myslel. Postel sa prehne ako si na ňu môj miláčik sadne a tak sa tiež posadím. Pozriem sa do Okamiho zlatých očiek, ktoré na mňa upiera a hneď sa začnem strácať v ich hlbinách. Sebastián a Chris sú už preč. Asi Chrisovi došlo, že chceme byť sami. Som mu vďačný. Je to skvelý brat. Okami sa posunie kúsok bližšie ku mne a spojí naše pery. Stuhnem. Ešte sme sa nedostali až sem, ale nie je to zlé. Neodolám a bozk mu oplatím. Pomali začne bozk prehlbovať, ale ani to mi nevadí a tak mu to dovolím. Vzdychnem do jeho úst, ako zacítim v podbrušku príjemné chvenie. Oddelíme sa odseba asi po desiatich minútach, keď nám dojde vzduch úplne a snažíme sa do plúc nahnať čo najviac kyslíku. Už sa nedivím, že Chris a Sebastián to doma nevidržali a bozkávali sa hodinu. Keby sme ich v tedy neoddelili asi by to neskončilo len bozkami. Aj ja som mal teraz problém, aby sme nezašli až tak ďaleko. Keď sa vydýchame, všimnem si na stolíku vodu a prášok od bolesti. Kde sa tu vzal? Bol tu niekto? Nikoho som nepostrehol. Blúdili mi v hlave otázky. 
"Tu máš ten prášok. Zapi ho." Okami mi s úsmevom podá prášok.
"Vďaka. Kde sa tu vzal?" zapijem prášok.
"Neviem. Asi ho sem doniesli, keď sme sa bozkávali." zabehne mi. Celý červený sklopím hlavu. Ak nás niekto videl v tej chvíli, tak asi vyskočím z okna.
"No tak. Dávaj pozor. Ešte sa mi zadusíš." zodvihne mi hlavu Okami. 
"Koľko je hodín?" skúsim odbočiť od témi. 
"Jedenásť preč." odpovie.
"Čože? Ako to mohlo tak rýchlo prejsť?" pozriem sa na neho.
"No pekných pár hodín si bol na operácii a potom si spal. Keď ťa sem Toru priviezol bolo pol jedenástej. Potom sme sa bozkávali a prešlo to až do trištvrte na dvanásť." zakončí Okami.
"Huh. Aj sa mi zdá, že som nejaký unavený. Je to asi divné, keď som do teraz spal, ale fakt som moc slabý." poviem.
"Ja viem. Teraz potrebuješ hlavne odpočívať, aby si nabral silu. Tak ja pôjdem za Torum, kde mám spať." pobozká ma a ide ku dverám.
"Počkaj. Ak chceš, tak....tak....môžeš....spať.....tu.....som nou." sčervenám.
"Nebude ti to vadiť?"
"Nie." usmejem sa a posuniem sa na posteli, aby som mu urobil miesto.
"Tak dobre. Dobrú noc, zlato." povie keď si pri mňa ľahne.
"Dobrú noc, miláčik." odpoviem a chrbtom sa pritlačím k Okamimu. Ten ma objíme a pritiahne viac k sebe. Za chvíľu spím.