Valentínske Šťastie - Zmena k lepšiemu

III.

                     "Je na sále." odpoviem, lebo tí dvaja sú úplne mimo. Ale chápem ich.

Asi by som bol tiež mimo, keby mi dohnali na smrteľnú posteľ brata alebo priateľa. Sadnú si oproti nám a rozmýšľajú. My sme do toho stihli zatiahnuť už aj políciu. Teda Chris ich zoradil do pozoru ešte v sanitke a hneď to začali riešiť. Je pre nich vážne vzácny, keď sa do toho pustili prednostne a všetko ostatné hodili za hlavu. O chvíľu zazvoní telefón.

               Sedím v čakárne už ani neviem ako dlho a opieram sa o Sebastiána. Prečo to musel urobiť. Niektorých fakt nepochopím. Zazvoní mi vo vrecku telefón a ja sa narovnám hneď do pozoru. Vyletím zo stoličky ako čertík z hracej skrinky a zodvihnem telefón veliteľovi polície.
"Ahoj, Chrisi. Neboj sa dostali sme ho a pôjde do nápravného ústavu. Vieš už niečo nové o bratovi? Vyzeral dosť krehko, keď si u nás bol." ozve sa z telefónu.
"Ďakujem, Seme. Ešte nič nové. Stále po starom. A čo tá druhá vec?" spýtam sa.
Ak si myslíte, že veliteľ je starý dedko, mýlite sa. je to mladý asi dvadsaťtri ročný chalan s blond vlasmi a zelenými očami.
"Myslíš tu s tvojimi rodičmi?" zaznie v telefóne.
"Áno."
"To vyzerá zle. Tým, že sa v škole stal tento nazvime to Náhodný záchytný bod, tak neverili, že to urobili rodičia, ale ten chalan v škole. Dali im iba podmienku, ale sú na slobode. Radím ti daj si moje číslo na rýchlu voľbu a keby niečo volaj." Zblednem ako plátno.
"Chrisi, si v poriadku?" zachytí ma Sebastián, keď sa mi zatočí hlava a ja padám na zem. 
"Chrisi, Chrisi?!" ozve sa v telefóne.
"Vďaka za správy. Keby niečo...ale nič. Budeme si musieť poradiť ako do teraz. Keby tak radšej zomrel. Mal by pokoj." odpoviem obom naraz a zaklapnem mobil, ktorý mi následne spadne z ruky. 
Cítim ako Sebastián stuhne pri mojich dvoch posledných vetách a Okami aj s ostatnými sa na mňa pozrie. Po tom čo mi padne mobil, zložím ruky do dlane a rozplačem sa. Sebastián ma chytí a posadí si ma na kolena a začne tíšiť. Okami sa ma ticho opýta:
"Prečo chceš aby zomrel?" pozrie sa na mňa a ja na neho. 
"Sudca čo mal odsúdiť našich rodičov im dal len podmienku, lebo neverí, že to spravili oni. Myslia si, že to všetko robil iba ten chalan v škole, kvôli, ktorému je teraz tu. Keby zomrel mal by pokoj aspoň on. Ja si už nejako poradím, aj keď prišli na to ako trestať aj mňa. Ale o tomto nevie ani Rei." povzdychol som si.
"To nemôže byť pravda. Ako to mohli urobiť? Veď Vaši ho zabijú. A čo mala znamenať tá predposledná veta?" pozrie sa na mňa vystrašene Sebastián. Potom si všimnem, že ostatný majú rovnaký výraz.
"Našli reťaze, ktoré ako jediné nedokážem rozbiť a odoberajú mi moju silu. Raz ma už zviazali, keď som išiel ráno do kuchyne si pre vodu. Reia som zamkol u mňa takže o tom nemal ani poňatia. Asi po dvoch hodinách ma pustili. Moje sily boli na dne a nemohol som sa ani pohnúť. Tie reťaze majú silu, ktorá roky rástla pri ich používaní pri týraní. Z každého kto bol v tých okovách zviazaný vysávali energiu a teraz majú takú silu, že by zabili aj niekoľkých naraz. Nikto o nich nevedel. Dedo mi ich dal, lebo vedel akú mám silu ja a akú majú silu oni. Nikdy ich nemal nikto nájsť lebo v nesprávnych rukách sa môže stať toto. Ja mám pocit, že Rei tú schopnosť musel mať tiež, ale ak tie reťaze mali už dlhšie, pokojne ho o tú moc mohli pripraviť a preto je teraz taký aký je. Možno by bolo lepšie, aby zomrel, aby aspoň on netrpel." odokryjem ďalšiu časť môjho života.
"To je vtip, že?" spýta sa ma ešte vyjavene a z nádejou v hlase Sebastián. 
"Nie." poviem a vyzlečiem si tričko.
"Čo to...." nedokončí vetu Lara, keď sa postavím zo Sebastiána a otočím sa im chrbtom.
"Toto mi spravili, len ten prvýkrát. Dosť tomu pomohli aj tie okovy, ale viac sa na tom zapríčinili Naši." odpoviem, keď sa všetci pozerajú na veľkú a dlhú jazvu, ktorá sa mi tiahne cez celý chrbát.
"To je hrozné." zhrozí sa Klára.
"Toto nič nie je. Keby ste videli tie čo má Rei, tak toto vám príde ako malý škrabanec." odpoviem im a bez väčších protestov si oblečiem tričko.
"Poď sem, zlato. Prečo si nám to nepovedal skôr?" pritiahne si ma na kolena Sebastián a pevne ma zovrie v náruči.
"Keď im hrozilo väzenie nebol dôvod." priznám.
"Chrisi?" ozve sa od jedných dverí nejaký doktor. Prečo je mi ale jeho hlas tak povedomí a prečo ma oslovuje menom? Otočím sa a hneď mám odpoveď.
"Toru? Odkedy tu pracuješ?" postavím sa a spýtam sa svojho staršieho brata.
"Už to bude nejaká chvíľa, ale čo tu robíš ty? Nemal by si byť v škole? Poobede som sa za vami chcel zastaviť." spýta sa nechápavo.
"Reia v škole zmlátil jeden chalan a nie je ďaleko smrti. Je na operačnom sále. Myslel som si, že budeš v Amerike ešte rok." zmenil som tému.
"Mal som byť, ale vrátil som sa sem kvôli vám. Nemohol som vás nechať v rukách tých oblúd. Bývam na druhom konci mesta. Videl som správy a hneď si dal dva a dva dokopy. Ty a Rei budete bývať u mňa. Prepáč, že som vás tu pred piatimi rokmi nechal, ale nemohol som inak. Popravde ma Naši odviedli na letisko, natlačili do lietadla a už som nemohol nič robiť. Chýbali ste mi Chrisi. Ty aj Rei." vysvetlí mi braček.Chytím ho okolo krku a on si ma pritiahne k sebe. Je vyšší ako ja a to o dosť. Má silno hnedé vlasy a zelené oči. Zatiaľ čo ja a Rei sa podobáme matke on sa podobá otcovi. Teda iba navonok. Vo vnútri sme úplne iný. 
"Nechceme vás rušiť, ale môžeš mi, zlato, vysvetliť kto to je?" opýta sa ma Sebastián. 
"Toto je môj starší brat Toru. Naši sa ho chceli zbaviť a tak sa ho aj zbavili." zasmial som sa. On žiarli?
"Hm. Ušlo mi niečo?" spýta sa ma Toru.
"Tebe Toru ušlo posledných päť rokov. Ale toto je môj priateľ, Sebastián. A toto je jeho brat a priateľ Reia Okami. No a ten zvyšok ti predstavím neskôr. Teraz máme iné starosti." poviem.
"Tak to ti ďakujeme. Z najlepších priateľov na obyčajné starosti." urazí sa hrane Drei.
"No vidíš to? Idete stále iba hore." poviem sarkasticky.
"Pôjdem zistiť ako je na tom. Potom sa porozprávame." rozlúči sa svojím spôsobom Toru.
"Díki, Toru." zašeptám.