Bratov spoluhráč

Kapitola deviata

Tamara dlho mlčala. Potrebovala spravovať nové informácie. Zara. To meno už niekde určite počula. Len...nevedela si spomenúť kde.
„Si si istá, že hovorili o tej štetke?" opatrne sa opýtala.
„Ja neviem, dobre? Len, viem, čo som počula..."
„Zobralo ťa to," skonštatovala. Chiara nepatrne prikývla. Bola zmätená, sklamaná, znechutená sama zo seba. Ten bozk...zničil všetko, čo budovala dva roky. A bola na seba riadne naštvaná. Dovolila, aby si z nej urobil hračku. Dovolila, aby ju to zobralo. Dovolila...dovolila všetkým pocitom vyplávať na povrch. Pomaly a isto ju pohlcovali.
„Neviem, čo si mám o tom myslieť, Tamča. Bojím sa toho, čo sa mi ešte dostane do uší."
„Bojíš sa pravdy." Zhlboka sa nadýchla, aby niečo dodala, no vyrušil ju mobil, ktorý začal vibrovať. Najprv si myslela, že zvoní telefón jej najlepšej kamarátky ale mýlila sa. Bol to jej mobil. Pozrela na neho a zamrzla v pohybe. Filip. Volal jej Filip. Chiaru výraz Tamčinej tváre natoľko prekvapil, že aj ona pozrela na telefón.
„Nezdvihneš to?" spýtala sa jej. Tamara pokrútila hlavou. Nie, samozrejme, že to nezdvihne. Nechce s ním hovoriť. Nechce počuť jeho hlas. Nechce ho vidieť. Nie, nie. Už ho neľúbi. Ach, klame. Tak veľmi klame. A skurvene si to uvedomuje.
„Nie," odpovedala prosto a hovor zrušila.
„Koľkokrát ti už volal?"
„Veľa."

Od toho incidentu s autom prešli dva týždne. Nezmenilo sa toho veľa, ale predsa niečo áno. Chiara sa prvé tri dni Lukášovi vyhýbala. Bol dosť inteligentný na to, aby pochopil, že to robí zámerne. Ale nechal ju. Nevedel však dôvod nej rozmaru, aj keď ako také tušenie predsa len mal. V štvrtok ho to už prestalo baviť a tak jej večer vtrhol do izby. Bez zaklopania. Zostali šokovaní obaja. Lukáš v nemom úžase hľadel na Chiaru a tá vypúlila oči. Tak dlho ju nevidel v spodnom prádle. Jej srdce splašene bilo a chvíľu trvalo, kým jej došlo, čo sa práve udialo. Rýchlo na seba navliekla košeľu a nohavice. Až potom sa Lukáš spamätal a prestal na ňu čumieť. Boli mimo. Obaja. Nevedeli, čo povedať.

„Ehm," odkašľal si, „prepáč, mal som zaklopať." Chiara na neho pozrela a mierne sa usmiala. Lukáš pozeral všade naokolo, len nie na ňu.
„Potrebuješ niečo?" spýtala sa ignorujúc jeho poznámku o zaklopaní.
„Hej, no. Chcem sa porozprávať."
„Nemám záujem a ani čas," odvetila rýchlo, „takže môžeš odísť." Lukáš na ňu prekvapene pozrel. Takéto chovanie od nej rozhodne nečakal. Prekvapilo ho to. Zmätene na ňu pozerl, zatiaľ čo ona si dávala veci do kabelky a chystala sa odísť.
„Kam ideš?" opýtal sa.
„Teba do toho nič nie je."
„Čo som ti urobil?" zvýšil hlas.
„Kedy?"
„Teraz, pretože si...si ku mne odporná a ignoruješ ma."
„Pozri sa," rozhodila rukami, „pre mňa si obyčajný človek, ktorého nepoznám. Nemám si s tebou čo povedať."
„Č-čo?"
„Musím ísť, dobre? Tak sa maj." Odišla.
„Ideš za tým svojim Andrejom?" zakričal za ňou.
„Hovno ťa je do toho," tiež zakričala, „ale áno, idem. A ty si choď za tou tvojou Zarou." Neovládla sa. Trepla dverami a už jej nebolo.
„Zarou?" položil sám sebe otázku. Dokelu, preletelo mu hlavou. 

***

Nervózne stála pred zrkadlom a prezerala si svoj odraz. Úhľadne si vyrovnala tričko a skontrolovala svoj zadok v nohaviciach, ktoré mala na sebe. Nebola so svojim výzorom spokojná. Vlasy mala ako po výbuchu sopky, no nemala čas sa s nimi hrať. Už teraz meškala. Nebola si istá. Ničím. Nikým. Nadýchla sa a vybrala sa na dohodnuté miesto.

Prekračoval z nohy na nohu. Bol nervózny. Prišiel o desať minút skôr, ale ona meškala. Prestávalo ho to baviť. Ale nedokázal odísť. Stále dúfal, že sa ukáže. A oplatilo sa. Prišla. Neskoro, ale prišla. Postavila sa oproti nemu a nastalo medzi nimi trápne ticho. Prezeral si jej tvár. Bola nervózna, presne tak ako i on. Ale v jej očiach...videl bolesť. Pokrčil obočie v nechápavom výraze a ona to už nevydržala. Hodila sa mu okolo krku a on ju silno presilno objal. Mať ju v náručí bol pre neho ten najkrajší pocit. Lepší ako po strelení gólu. Lepší ako po cennom víťazstve. Ak ju získa a ona znova bude stáť po jeho boku, bude to pre neho to najvzácnejšie víťazstvo.

„Bože, tak si mi chýbala, Tam."
„Ja viem, ja viem." Ja viem nebolo to, čo chcel počuť, no keď si ho jej ruky pritiahli ešte bližšie, bolo to všetko, čo v tom momente potreboval a chcel.

***

„Takže v pondelok môžem nastúpiť?" spýtala sa pre istotu ešte raz.
„Áno, budeme veľmi radi," pani sa na ňu milo usmiala.
„Tak dobre. Prídem v pondelok na tú siedmu."
„Len, asi by som ti mala povedať, teda upozorniť ťa na to, že budeš priradená na trojku, čo je detské oddelenie. Sú tam choré deti, ktoré doma byť nemôžu a snažíme sa im domov nahradiť."
„Chápem," prikývla, „sú veľmi smutné?"
„Nie, nie sú."
„Ako to?" zaujímala sa.
„Je u nás dievčatko, ktoré sa snaží spríjemniť ostatným deťom život v nemocnici. Hrá sa s nimi, vymýšľa rôzne aktivity a robí so seba šaša, ak je to nutné. Pričom ona sama je veľmi chorá," smutno poznamenala.
„To je...," Chiara hľadala slová, „veľmi pekné."
„Áno, myslím, že si ju rýchlo obľúbiš."
„Dúfam, že si ona obľúbi mňa."
„Určite, o to sa neboj."
„Fajn a ako sa volá?"
„Zara, volá sa Zara."