Leteli sme asi celú noc, kým sa to začalo. Výbuchy, streľba a krik umierajúcich ľudí sa ozýval aj do výšky v akej sme sa práve nachádzali. Potom sa to stalo. Trafili nás. Padali sme do tej najčerrnejšej tmy zafarbenej krvou. Vojna nás všetkých zabila. Plač a krik sa šíril po module ako ozvena v jaskyni. To bolo to posledné čo som počula a vnímala. Potom som videla už len tmu...
Hovorí sa, že keď umierate vidíte svetlo. Tak tým si teraz niesom taká istá. Buď to nieje pravda alebo neumieram. Neviem čo z toho je horšie. Neviem čo si mám myslieť. Naozaj neviem kto verí tomu že po smrti mu bude lepšie. Nieje to pravda.
Určite nie. Kto by prežil pád z 11 kilometrovej výšky. Aj tak nemám prečo žiť. Nemám rodinu, priateľov, nikoho.
Moja smrť sa pomaly blížila ale bolo mi to jedno. Čo ak už som mŕtva len to tu nevyzerá tak ako som si predstavovala. Možno som len v bezvedomí. Možno. Možno som jediná ktorá prežila z celej 90 člennej posádky. To som nevedela. Nevedela som vlastne nič. Zistila som že celý život sa pripravuješ na tú chvíľu kedy zomrieš. A keď na to dojde, nevieš čo máš s vedomosťami okolo matematiky, dejepisu alebo biológie robiť. Načo ma to učili keď som to nevyužila.
Toto je skutočný život. Život je o tom, že zomrieš. Život je o smrti. Áno presne tak to je. Tým som si už teraz istá.
Teraz keď umieram...
