"A nakoniec prajem všetkým veľa šťastia a nech sa vám v živote darí."
Takto ukončil svoj monológ náš už bývalý triedny profesor, ktorému z nás za tie 4 roky na tejto škole, určite narástlo pár sivých vlasov. Ako sám vedel spomínať, takú triedu ešte nezažil. Každý bol nejaký, s tým sa nedalo robiť nič.
"Aaa Amy, tu si. No čo, kedy odchádzame? Rozmýšľala som, že by sme mohli ísť do Londýna o niečo skôr, trochu si to tam užiť, možno nájsť aj nejakú tú brigádu, čo povieš?" Prišla za mnou Katy, moja najlepšia kamarátka a spolužiačka zároveň. Plánujeme ísť spoločne študovať do Londýna. Je tam skvelá univerzita pre fyzioterapeutov a samozrejme tam bude aj lepšie uplatnenie ako u nás. Bývame v malom mestečku v Írsku, kde nie veľa možností uplatniť sa v tomto odbore a celkovo, nájsť si nejakú prácu.
"No to by nebol zlý nápad, musíme to povedať ešte našim a dohodnúť sa na dátume, vybaviť potrebné veci čo sa týka školy a nejaké to ubytko."
"Áno súhlasím, dohodneme sa ešte, ale teraz by sme to mali ísť poriadnej osláviť, tieto štyri roky mučenia." Povedala a začala sa smiať a ja spolu s ňou. Kto nezažil, nepochopí. Prijímačky na školu sme už mali a boli sme obe prijaté, preto sme začali riešiť veci ako ubytovanie a práca. Rodičia nám samozrejme niečo prispejú, ale nie je to bohvie čo. Katy je navyše bez otca, odišiel od nich keď mala asi 10 rokov a má ešte malú sestru a brata dvojča. Jej brat chodil s nami do triedy a taktiež ide s nami do Londýna ale študovať medicínu. Obaja si popri škole chodili privyrábať aby si niečo na štúdium našetrili aj sami. Ja mám oboch rodičov, ale tiež nezarábajú nejako dobre. Ja mám výhodu, že brat aj sestra sa už osamostatnili a tak naši majú menej starostí. Samozrejme, že aj ja si privyrabam popri škole a to v našej krčme aspoň cez víkendy. Každého tam poznám a moja vedúca je jedna super žena, ktorá mi vždy vie vyjsť v ústrety.
"Takže čo baby, ideme to osláviť spoločne ako trieda?" prikmotril sa ku nám Mike aj sBenom.
"Že váhaš. Dnes je to náš posledný spoločný deň." prikývla Katy a tak chlapci zalarmovali aj zbytok triedy. Išli sme si sadnúť do neďalekého pubu, v ktorom sme trávili počas školy a hlavne voľných hodín, veľa času.
"Tak toto mi bude chýbať asi najviac." prehlásil Ben a ostatní sme súhlasili.
"Budete mi chýbať banda. Aj napriek všetkým nezhodám a tej kope učenia sa, mi budete chýbať a aj tá škola no." povedal jeden zo spolužiakov. Na to sme zasmiali a začali spomínať na všetko, čo sme za tie roky zažili.
Sedeli sme tam asi dve hodiny a potom sa pomaly každý začal poberať svojou cestou a my 4 taktiež. Na pol ceste sme sa rozlúčili s Mikom, ten ide inou cestou a my traja sme kráčali domov.
"Ben, s Amy sme rozmýšľali, že by sme mohli ísť do Londýna skôr a nájsť si tam prácu, skôr ako nastúpime na školy, čo ty na to?" spýtala sa brata Katy.
"To je dobrý nápad. A už ste aj rozmýšľali kedy?"
"Niekedy koncom augusta. Dovtedy si zoženieme nejaké ubytovanie a keď už budeme tam, tak aj prácu."
"Súhlasím. Ešte to musíme povedať našim. A dnes čo? Amy ty robíš?"
"Nie, dnes som predsa zmaturovala, vedúca mi nechala voľno a tak som rozmýšľala, že by sme mohli ísť do krčmy a osláviť to ešte pri pive. Zavoláme aj Mika."
"Dobre super. Tak sme dohodnutý. O 8?" to sme boli už pri ich dome.
"Sedí. Tak sa majte my twins. Vidíme sa večer." a išla som domov. My twins ich volám asi odkedy sme sa spriatelili už v prvom ročníku na strednej. Sedelo mi to na nich. Často sa vedia doberať a škriepiť sa a ja ich mám rada ako vlastných súrodencov. Trávime spolu každý deň a to aj mimo školy. Bývame totižto na tej istej ulici a až na strednej sme sa spoznali. Ja bývam asi o 5 domov ďalej, takže návštevy tu sú na každodennom poriadku. Užívala som si májové slnko, ktoré príjemne hrialo a ja som mala úžasný pocit.
Keď som prišla domov, rodičia ma privítali s náručou a gratuláciami a dostala som od nich obálku s peniazmi, že vraj pre začiatok. Bolo tam toho dosť, až som vygúlila oči.
"To nemyslíte vážne! Veď to je veľká suma peňazí! To si nemôžem dovoliť zobrať."
"Ale prestaň. To máš za tie štyri roky driny a do Londýna sa ti pre začiatok zídu. Budeš ich mať aspoň na ubytovanie, stravu a prvý semester. Potom si budeš musieť vystačiť už sama a my veríme, že to dokážeš." povedala mama s úsmevom.
"Peniaze sme odkladali vždy keď sa dalo na tvoje ďalšie štúdium, takže ti to právom patrí."
"Ja neviem ani čo povedať. Toto som nečakala. Ale zo srdca ďakujem. Mám vás veľmi rada." a hodila som sa im do náručia. No a čo že mám skoro 20, svojich rodičov budem vždy milovať a vážiť si ich. Veľa toho pre mňa už spravili. Boli obdobia, keď som si myslela, že ani nedoštudujem, pretože rodičia nemali z čoho zaplatiť školné. Vtedy sme žili zo dňa na deň a z posledných peňazí mi tú školu vždy zaplatili. A práve to bol dôvod, prečo chodím každý víkend vypomáhať do krčmy a tak isto aj celé prázdniny už od 17. Odvtedy si platím školu sama a popri tom aj odkladám peniaze na Londýn. To je môj sen a už čoskoro sa splní. Nikdy som im nezazlievala, že musím pracovať, aby som vyštudovala. Robili čo mohli a ja som im za to bola skôr vďačná. Takže bye bye stredná, Londýn volá.
O 2 MESIACE
A je to tu, veľký deň. Pobalená, nervózna a nedočkavá sedím v obývačke a čakám, kým sa vyberieme na letisko - smer Londýn. Za tie dva mesiace sme si našli ubytovanie na okraji Londýna, taký menší dvojizbový byt, kde budeme bývať všetci traja a platiť nájom, ktorý nie je najlacnejší, ale ani najdrahší a spolu to nejako zvládneme. Užili sme si ešte prázdniny (výlety, kúpaliská, bary) a teraz nás čaká krutá realita a život, kde budeme odkázaný sami na seba. Ale nesťažujem sa. Chcela som to a aj chcem. Idem si splniť svoj sen a nejdem sama, čo je obrovská výhoda, ale idem tam s ľuďmi, ktorých poznám a s ktorými sa cítim úžasne.
"Tak, ideme." zahlásil ocko a ja som sa pobrala aj s kuframi do auta. Pomohol mi ich naložiť a spolu s mamou sme vyrazili. Cestou na letisko som pozorovala prírodu a okolie a lúčila sa. Najbližšie sa vrátime asi až na Vianoce alebo podľa toho, aký budeme mať rozvrh. Bude mi to tu chýbať. Ale čaká ma nový svet a nová etapa života.
Na letisku sme sa stretli spolu s Katy a Benom a ich mamou a malou sestrou.
"Ahojte my twins. Máte všetko?"
"Jasnačka. Teda aspoň dúfam." povedala Katy a zatvárila sa zmätene, na čo som sa zasmiala.
"Určite máš všetko preboha nestresuj už lebo ma teba už porazí." povedal Ben a prekrútil očami.
"Ja sa už neviem dočkať, až tam budeme." povedala som a radosť zo mňa len tak sršala.
"Nie si jediná. Ale som aj v celku nervózna. Mám trochu obavy z toho všetkého."
"Bude dobre uvidíš, veď tam budeme spolu."
"Áno, budeme si pomáhať."
Potom už hlásili náš let a tak sme sa rozlúčili s rodičmi, kde sme s Katy nenechali naše oči suché. Nemám rada takéto veci, som veľmi citlivý človek a tak isto aj Katy. A Ben? Nechcel to ukazovať, ale bolo na ňom vidieť, že ani jemu nie je zrovna do spevu. Nakoniec sme sa pobrali smerom do lietadla.
Ahojte, prvé časti sú všeobecné, ale ochvíľu sa to rozbehne a prezradím len toľko, že to bude veľmi zamotaný príbeh. Tak ak sa chceš dozvedieť, ako to všetko skončí, tak pokračuj v čítaní a ohodnoť ma v komentoch :)
VOCÊ ESTÁ LENDO
Nečakaný osud (1D)
Romance"Myslela som,že život stratil zmysel. Že sa rúcam do priepasti a už nikdy sa z nej nedostanem. Nikdy som necítila takú bolesť a zúfalstvo. Neviem, čo mám robiť. Všetko je preč. Všetky moje sny a plány... Zbohom normálny život. Odteraz už nič nebude...
