3•Domov

220 42 3
                                    

„Počúvaj, musím ti niečo povedať,"vravela Elen Emme, keď spolu kráčali po škole domov. Leo sa v škole neukázal, no obidve vedeli, že je chorý.

„Počúvam." Upriamila na Elenu zrak.

„No, poďme si radšej niekam sadnúť,"rozhodla Elen.

„Naše miesto?"

„Jasnačka,"žmurkla na Emmu.

Dorazili na ich zvyčajné miesto hlboko v lese a sadli si na kmeň stromu. Toto miesto mi tu bude chýbať asi najviac, pomyslela si Emma. Samozrejme, až po jej domove.

„Uf, takže..,"začala Elen.„ako ti to povedať..."hovorila pomaly.

„Už ma toľko nenaťahuj ako gumu na gatiach a začni!"zasmiala sa Emma.

„Dobre, ja a Leo spolu chodíme,"vysypala zo seba.

„Čože? To fakt?"opýtala sa Emma prekvapene. Veď ešte pred pár dňami sa Elen hanbila čo i len pozrieť na Lea. Nieto sa mu prihovoriť.

„Predvčerom sme sa dali...dokopy,"povedala, akoby si tým slovom nebola istá.

„Tak to je šupa! Kokos, veď sa ti splnil sen! Chápeš to!?"tešila sa Emma. No, ak mala povedať pravdu, trochu jej závidela. Nie, kvôli Leovi, bože dobrý. Elen sa vždy všetko splní. Či už to bola bábika, po ktorej túžilo každé dievčatko alebo majestátny kôň, ktorého si priala dostať aj Emma.

„Ja viem! Ó môj bože! Chodím s LEOM!"vykríkla.

„Čaute,"pribehol k ním zadychčaný Leo. Elen sa okamžite začervenala. Dúfala, že to nepočul.

„A ty tu čo robíš? Nemal si sa náhodou liečiť? Doma?"zaujato sa opýtala Emma.

Leo sa uškrnul. „Nie som chorý, hral som to aby som nemusel ísť do školy,"

„A to si nám nemohol povedať? My nie sme tvoji rodičia,"

„Musel som tomu sám uveriť... Chápete... Vcítiť sa do role,"uškŕňal sa ďalej.

„Jaj tak. Ako si vedel, že budeme tu?"

„Inštinkt?"

Leo pristúpil k Elen pobozkal ju. Emma zahanbene sklopila zrak. Bolo jej čudné pozerať, ako sa druhí bozkávali. Ani ona sama sa ešte nebozkávala. Nebolo s kým. Nikdy sa do žiadneho chlapca nezamilovala. Dedinskí chlapci boli ako jej bratia a s tými si vedela ťažko predstaviť ľúbostný život.

„Už to vieš?"opýtal sa jej Leo.

„Čo? Ten váš románik? Hej,"

„Rodičia ti neprídu na to, že si preč?"spýtala sa ho Elen a rukou mu prešla do vlasov. Emme bolo jasné, že si užíva, dotýkať sa ho.

„Sú preč, nezistia,"

„Budete mi chýbať,"zašepkala Emma ako ich pozorovala.

„Čo?"

„Nič, nič,"usmiala sa.

„Emma? Ty chceš odísť?"zašepkala Elen.

„Čo? Nie! Odkiaľ si to nabrala?" V duchu si nadávala a ľutovala, že to nechala vykĺznuť z úst.

„Počula som to," Prísne na ňu pozrela.

Spanikárila. „Myslela som víkend. Že mi budete chýbať o víkende,"zahovorila to, no nebola si istá, či to pomôže.

Našťastie, Elen verila všetkému, takže to zhĺtla.
„Ach, tak, neboj sa. Môžeme sa stretnúť aj cez víkend,"

„Jasné,"venovala jej úsmev.

Leo na ňu škúlil zrak, no nič nepovedal.

„Máš s niečím problém, Leo?"opýtala sa ho, možno trocha surovo, no nechcela aby to tak vyznelo.

„Nie,"zamrmlal a odvrátil zrak. Vtom ho znovu obrátil na ňu a spýtal sa: „Dnes ideš do práce?"

„Nie."

„Prečo tam vlastne pracuješ?"zamračil sa Leo, na čele sa mu objavila vráska.

„Aby som si zarobila?" Vôbec nevedela, kam tým Leo mieri.

„A načo?"

„Prečo sa ma toľko vypytuješ?!"došla jej trpezlivosť.

„Hej, vy dvaja, prestaňte a poďme sa baviť o niečom inom,"prerušila ich Elen, keď už zacítila blížiacu sa hádku.

„A o čom?"

„No napríklad...o zmrzline!"vykríkla ako malé dieťa.

Elen už Emme poriadne liezla na nervy. Samozrejme ju mala rada, no v poslednom čase sa tá radosť, vidieť ju, zmenšovala. Ten jej neustále optimistický život plný jednorožcov, dúh, trpaslíkov a hláv Lea... Nie že by svojej kamarátke nedopriala.. Možno jej aj závidela. No Emma sa nevedela vyznať ani v samej sebe. Nevedela, čím je tá nechuť do života spôsobená.

***

„Čo to pozeráte?"priskočila k svojim bratom a sadla si medzi ne na pohovku.

„Faktor strachu,"povedal Dávid a do úst si hodil hrsť pukancov.„Chceš?"opýtal sa a z úst mu pár vypadlo.

„Hmm, vďaka,"ponúkla sa a dívala sa na televíziu.

„Fuj, to by som nedala,"povedala po chvíli. V telke dávali ženu, ktorá mala zjesť ešte živého pavúka. Emma mala strach z pavúkov a nemohla ich ani vidieť.

„Hneď ti idem po jedného do stodoly a vyskúšame,"smial sa Daniel a Dávid ho v tom podporoval.

„Nie! Mne už stačil pohľad na toho pavúka včera, čo ho ocko potom zabil,"bránila sa a tajne dúfala, že to nespravia, lebo oni boli schopní všetkého.

Daniel si ju nevšímal a vstal. Potom si to rozmyslel a sadol si naspäť. „Neboj, sestrička, až do takých extrémov nechceme zachádzať,"škeril sa. „na takýto level si primalá. Počkáme kým dorastieš."

„Uf, ďakujem. Asi by som vám to nikdy neodpustila,"odľahlo jej. Tú poznámku na konci si nevšímala.

„Ale toto by si nám mohla odpustiť,"vyhŕkol Daniel a naraz s Dávidom sa na ňu vrhli a začali ju štekliť.

„P...P...Pre...PRESTAŇTE!"kričala cez smiech, no márne.

Prevalila sa na bok a spadla z pohovky. Okamžite ju prestali štekliť a začali sa smiať.

„Ha-ha-ha, veľmi vtipné. Ste šialení,"povedala namosúrene a rukou si prešla po hlave, ktorú si udrela.

„Nestalo sa ti nič?"opýtal sa jej Daniel. Pochopil, že to už sranda nebola.

„Hej, nič sa nestalo,"zasmiala sa a zvalila Daniela na zem. Šteklila ho na krku, smial sa až sa skoro zadusil. „To aby si vedel, aké to bolo,"zliezla z neho. „No nič, idem do izby,"

„A čo pozatvárať zvieratá?"spýtal sa jej Daniel.

„Ups.. Zabudla som si spraviť domácu úlohu,"uškrnula sa.

Daniel vedel, o čom rozpráva, preto len pokrútil hlavou.

„O čo tu ide?"zapojil sa Dávid.

„Spýtaj sa nášho brata a možno sa inšpiruješ jeho výhovorkami,"smiala sa a kráčala po schodoch.

Ľahla si na svoju posteľ a zrak upriamila na strop. V hlave si budovala plán. Plán ako sa odtiaľ dostane.

Around the WorldWhere stories live. Discover now