Nezamiluj sa do idiota

54.Súrodenci :)

"Si dobrá herečka."

"A ty celkom dobrý klamár."

"Len celkom?"

"Len celkom."

Zasmiala som sa a on sa usmial. Milujem jeho zamilovaný žiarivý úsmev, ktorým ma stále obdaruváva.

"Priznávam, sú veci, v ktorých som omnoho lepší."

"A v čom napríklad?"

Po tejto otázke si ma bez váhania pritiahol k sebe. Naklonil sa ku mne a keď sa špičkou jazyka dotkol mojich pier, tak ma nemusel dlho prehovárať.

"Chcela som len odpoveď a nie aj názornú ukážku."

Luky sa zlato zasmial a priložil mi k ústam ukazovák.

"Pšt, nekaz túto romantickú chvíľku."

"To, že si vymieňame sliny je romantické?"

Prehovorila som, keď prst už vzdialil od mojich úst.

"Ach, ty si naozaj kazička romantiky."

Zasmial sa a opäť ma pobozkal, ale teraz tak jednoducho, veľmi jemne sa dotkol mojich pier. Ale i to stačilo na to, aby sa mi srdce prudko rozbúšilo. Bolo to ako ranný dotyk slnečného lúča.

"Milujem ťa, ty môj idiot."

Pohladila som ho po tvári. Bola taká jemná.

"Aj ja teba, najkrajšie meno."

Stále sa neprestával usmievať. Čudujem sa, že ho už z toho nebolia ústa.

"Ideme ku mne?"

"Si so svojím dievčaťom len chvíľu a už ju voláš ku sebe? Že sa nehanbíš, Lukáško."

Podpichla som ho, ako je to u nás zvykom.

"Hej! To ty si mi písala, aby som prišiel."

Obraňoval sa a začal rozhadzovať rukami.

"Si rozkošný."

Usmievala som sa na neho ako zhúlená. Je možné, aby sa vám do hlavy tak veľmi dostal obyčajný dedinský chlapec? Moje správanie bolo iné, moje priority sa zmenili a len jeho prítomnosť mi stačila na to, aby som milovala celý svet.

"Len rozkošný?"

"Čo iné by si chcel počuť?"

"Že som neodolateľný."

Rukou mi prešiel po chrbte. Cítila som príjemný chlad.

"Nechcem klamať."

Zažartovala som. Myslím, že viac neodolateľný chlapec ako on ani neexistuje, ale nepotrebujem, aby sa mu zvýšilo jeho sebavedomie. Teraz ho má akurát vysoké.

"Ty si hrozná."

Zasmial sa a perami sa priblížil k môjmu krku. Cítila som jeho dych a jeho teplo. Keď sa to skombinovalo s chladom jeho dotyku na mojom chrbte, tak vzniklo niečo neuveriteľné. Ťažko sa to opisuje. Je to podobné ako keď máte slnko a dážď. Z týchto dvoch rozdielnych vecí vznikne dúha. A práve tá sa nachádza v tom momente v mojom srdci. Bola to zmes tých najkrajších pocitov.

"Opováž sa!"

Skríkla som skôr než sa ma stihol perami dotknúť.

"Čože? Prečo?"

Zostal zaskočený. Práve som mu prekazila jeho potešenie.

"Nepotrebujem, aby ma zas považovali za obeť útoku nejakého zvieraťa."