Nezamiluj sa do idiota

46.Kamarátka :)

Vždy som bola z jeho slov hotová. On je jeden z tých chlapcov, čo sa občas správajú ako totálni idioti a majú tvár drsňáka, ale akonáhle sú so svojou frajerkou, tak sa menia na tých najsladších chlapčekov.

"Milujem ťa."

Po tomto krásnom vyznaní som sa nezmohla na inú vetu.

"Aj ja teba."

Pritiahol si ma k sebe a vášnivo ma pobozkal. Zrazu sa ozval potlesk. Odtrhli sme sa od seba a zrak sme upriamili na osobu, ktorá nám pred chvíľou tlieskala. Poslednú dobu sme nejaké celebrity, keďže tento zvuk už počúvame pomerne často.

"Dominika!"

Hneď som ju spoznala. Ju by sa totiž nedalo s nikým pomýliť. Pred rokom si zafarbila vlasy na šedú a odvtedy púta všade pozornosť. Je to vraj moderné, ale ja radšej zostanem verná svojej pôvodnej farbe vlasov.

"Som zamilovaná do iného Lukáša, ja Matúšku nechcem..."

Zopakovala mi vetu, ktorú som jej povedala ešte pred niekoľkými dňami. Lenže ona k tomu pridala aj ironický podtón.

"To je dlhý príbeh."

"Klamala si mi!"

Vyčítala mi to. Lenže ja som v tej dobe ani len netušila, že môj záhadný Lukáš je tento idiot.

"Ja som nevedela, že on a on sú jedna a tá istá osoba."

"Počúvaš sa vôbec? Ako si to nemohla vedieť?"

"Dali sme sa dokopy cez správy."

Vysvetlím jej, keďže ničomu ani trošku nechápala.

"Určite, veď ste spolužiaci."

Krútila nad nami hlavou. Čo je na tom také ťažké pochopiť, že aj spolužiaci sa môžu dať dokopy cez správy. Je rok 2016, tak čo sa čuduje?

"Neklame ti. Naozaj sme sa dali takto dokopy. Písali sme si na Pokeci a nikdy by ma ani nenapadlo, že to je ona."

"Lebo fotky ste si určite neposlali."

Zbožňujem iróniu, ale len vtedy, kedy ju používam ja. Akonáhle to robí niekto iný, tak chytám obrovskú chuť na strieľanie z pištole.

"Poslali, ale žiadne, ktoré by nám odhaľovali tvár."

Snaží sa jej vysvetliť Luky, ale mám pocit, že akonáhle sa jej to dostane do uší, tak okamžite na všetko, čo bolo povedané, zabúda.

"Na teba sa nehnevám, ale to ona vždy všetko pokazí."

Je zaujímavé, že som sa dostala z pozície najlepšej kamarátky na pomenovanie "ona".

"Ale ja sa na teba hnevám. Naozaj si jej natárala také hlúposti? Očernila si pred ňou moje meno. Urobila si zo mňa toho najhoršieho kamaráta."

Vedela som, že sa k tejto téme dopracujeme. Luky vyzeral dosť nahnevane.

"Nechcela som, aby ste spolu chodili."

"Zaujímavé, ale teraz už spolu sme takže ti to bolo úplne zbytočné. Nemusela si si robiť takú námahu a vymýšľať si o mne nepravdivé informácie. Vieš, keď ľudia ku sebe patria, tak vždy k sebe nájdu cestu."

Usmial sa na mňa a pohladil ma po tvári. Potom ma nežne pobozkal na pery. Dominika už zúrila, aspoň tak vyzerala. Zrazu si Lukáš povedal, že nežná pusa nestačí. Práve to bol dôvod, aby sa premenili bozky na vášnivé. Nenamietala som i keď asi som to mala zastaviť. Boli sme najlepšie kamarátky a určite sa jej na to nepozeralo najlepšie. Lenže mňa tie jeho bozky pohltili a nedokázala som odolať. Veď včera večer som abstinovala, takže si to dnes chcem dodatočne nahradiť.

"Neznášam ťa!"

Skríkla na nás a už som len počula ako nahnevane odchádza. Asi sme to trošku prehnali, ale keby nebolo jej, tak by sme spolu už boli oveľa skôr. Zobrala nám niekoľko rokov lásky a na to sa nezabúda. I keď by som to najradšej vymazala z hlavy.

"Luky, stačí."

Rozhodnem sa prehovoriť po dlhšej chvíli.

"Mne to nestačilo."

Zasmial sa a opäť si ma k sebe pritiahol. Keby som nebola od neho tak veľmi závislá už by som to stopla. O chvíľu som zacítila jeho ruky na mojom zadku. Asi úplne zabudol, že sa nachádzame v škole. Lenže prekvapivo mi bolo tiež jedno či nás niekto takto uvidí.

"Viem, že by ti nestačilo ani hodinové bozkávanie, ale už by sme vážne mali ísť. Zvonilo už na hodinu, miláčik."

Usmievala som sa ako slniečko. Keby som si mala vybrať miesto, kde som bola v živote najšťastnejšia, tak verím tomu, že by to bolo jeho náručie. Cítim sa v ňom veľmi bezpečne a šťastne. Nikdy o to nechcem prísť. Už neuverím hlúpym rečiam. Či už ich povie Dominika alebo niekto úplne iný.

"Nespravíme si voľno?"

"Luky!"

Upozornila som ho so smiechom. Tak ja len prídem a už mi opäť chce robiť problémy. Tipujem, že sa mu ani nechce venovať vzdelávaniu. Veď je to Lukáš Matúška.

"No dobre, ale potom mi ten čas ešte vynahradíš."

Frajersky sa na mňa usmieval. Dobre vie, že ma má vo svojej moci.

"Ako ti to vynahradím?"

"Vankúšovou vojnou."

Zasmial sa. Myslím, že milovaniu dal práve krycí názov.

"Hm, vraj som v tom výborná."

"Kto povedal?"

Začudoval sa, ale stále držal svoj frajerský výraz.

"Tento hnedovlasý fešák."

Prešla som mu rukou po hrudi. Asi by som sa mala vyhýbať dotykom na verejných miestach lebo to vždy vedie k niečomu, čo by malo byť súkromné. A ak nedôjde až k tomu, tak mi to minimálne zatemní celú moju myseľ. Luky si ma pritlačil k stene a začal mi prechádzať rukou po tele. Práve sa mi zrychlilo dýchanie asi tak trojnásobne.

"Ja som vraj tiež nebol na zahodenie."

Zvodne sa na mňa usmieval. Nikto iný by ho nevedel napodobniť. Dokáže to len on.

"Povedal kto?"

Položila som mu rovnakú otázku a pri predstave, že som to bola ja, som si hneď zahryzla do pery.

"Táto až príliš príťažlivá žena."

Začal mi bozkávať krk a rukou išiel pod moje tričko.

"Súkromný majetok!"

Odtiahla som mu ruku od môjho tela i keď tie jeho dotyky boli príjemné.

"Môj majetok!"

Nahodil smutné psie očká. Tie mu idú až príliš dobre.

"Večer je tvoj, ale teraz by sme už mali ísť naozaj na hodinu."

Pobozkám ho a on ma pustí zo svojho zovretia.

"Dobre."

Povedal trošku smutne. Asi nebol nadšený, že sa musíme od seba odtrhnúť, ale žiaľ nie sme ku prilepený sekundovým lepidlom, aby sme mohli byť stále vo svojom náručí. S neveľkym nadšením sme sa vybrali do triedy, kde už na nás pozerali zvedavé tváre. Úplne som zabudla na to, že ešte stále sú šokovaný z nášho vzťahu. Tie pohľady mi už liezli na nervy a ešte viac ma hnevali tie ich nenápadné ohováračky. S Lukym sme sa dohodli, že si ku nemu sadnem hneď na prvú hodinu. Máme totiž matematiku a v nej som totálne nemožná, narozdiel od neho, keďže on je v tomto génius. Lenže, keď sme si sadli na lavicu, tak nás čakalo nemilé prekvapenie. Na lavici totiž ležala fotka mňa s Nikolasom. Sakra! Ako je to možné? To si nás naozaj niekto odfotil len preto, aby mi pošpinil meno pred mojím priateľom? V tej chvíli som nevedela, čo mu mám povedať. Jeho ublížený pohľad mi trhal srdce na malé kúsky.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. Vážim si to. :)