Fake Angel //Harry Styles

Chapter 3

Cez úzky chodníček som sa snažila pretlačiť cez študentov ku vchodu školy. Na tvári som mala nasadený svoj najkamennejší výraz a aj napriek tomu, že som v aute bola ešte svojim spôsobom v pohode, teraz sa mi potili dlane a srdce som mala až niekde v krku.

Čo najnenápadnejšie som vystúpila niekoľko schodíkov ku hlavným dverám a zhlboka som sa nadýchla. V sklenej časti dverí som zbadala svoj odraz. Od ostatných študentov som sa líšila poriadne. Všetci mali oblečené uniformy s logom školy. Možno preto si ma aj napriek mojej dokonalo-nenápadnej chôdzi premeriavali pohľadmi od hlavy po päty.

Siahla som na kľučku a vošla som dnu. Škola na mňa pôsobila rovnakým dojmom, ako som videla vo filmoch- všade množstvo skriniek, dverí, schodov a hlavne masy študentov odetých v bielomodrom. Rozhodla som sa, že najmúdrejšie bude pohľadať riaditeľňu.

Prechádzala som chodbou od jedných dverí k druhým ale po riaditeľni ani stopy. Výhodou však je, že som našla záchody.

Moje zúfalstvo sa začalo stupňovať, keď som počula zvonček. Chodba sa začala vyprázdňovať -za čo som ale na druhú stranu bola vďačná ,lebo z takého počtu ľudí som už začala byť podráždená. V duchu som si kládla otázku, ako som mohla minulý mesiac priamo v kanáloch centra mesta New York nájsť kufrík s litrom, keď na jednej poondiatej škole neviem nájsť riaditeľňu!

Keď som zvážila moje všetky možnosti, rozhodla som sa dať si chvíľu pauzu.Predsa len som tu prvý deň- tak ma vyhodiť nemôžu. Vrátila som sa na moje novoobjavené záchody. Rukami som sa zaprela o umývadlo a pohľadom zavadila o svoj odraz v zrkadle. Zrazu sa mi pred očami objavili všetky spomienky na Dublin a mala som po nálade. Čo ak bude toto ešte horšia verzia Dublinu? Nie, to nemôže byť pravda...ale všetko je možné. Bol toto všetko dobrý nápad? Nikdy som nemala rada spoločnosť. Vo všetkom som si vystačila sama. Ale už nie je cesty späť.

Pod ľadovou vodou som si umyla ruky a do ucha som si zastrčila ďalšie čipové slúchatko. Keď už tu mám prežiť- tak po svojom!

Z mojich ťahavých myšlienok ma vyrušil až zvuk splachovania záchodu. Ako som mohla prehliadnuť, že tu niekto je? V Dubline by som už za túto nepozornosť schytala jeden z najvyšších trestov. Okej, kľud Rebecca. Nie si v Dubline ale na normálnej strednej škole.

Na kabínkových dverách cvakol zámok a von sa vyrútilo kučeravé dievča s ohnivo-červenými vlasmi. Na teniske mala prichytený kúsok toaletného papiera, ktorý sa snažila s namosúreným výrazom dostať preč.

"K čertu aj s krámami!" zahrešilo a podišlo k umývadlu vedľa môjho, "raz v živote si dáš bielu sukňu a ono sa to vyrúti rýchlejšie ako Malikove BMW- čko."

"Ale však máš oblečené modré rifle." povedala som nechápavo, čím som neprekvapila len ju ale hlavne samú seba.

Dievča sa chvíľu na mňa nechápavo dívalo a potom sa nahlas rozosmialo a nad hlavu zdvihla bielu sukňu, ktorú som si vôbec nevšimla.

"Si vtipná a nemáš uniformu. Začínaš sa mi páčiť- čo si váž. Som Mel." podala mi ruku a žiarivo sa usmiala.

Nikdy som nemala veľa kamarátok a nemám najmenšiu predstavu, čo sa v takom kamarátstve robí ale nechcem celú strednú školu prežiť ako vyvrheľ.

"Rebecca. Teší ma." usmiala som sa.

"Si tu nová, však?"

"Je to tak vidno?" zasmiala som sa, alebo lepšie povedané, pokúsila som sa o smiech ale vyšlo zo mňa len niečo medzi zakašľaním a chichotom.

"Z toho dôvodu, že si oblečená lepšie ako Cara Delevigne ,tak áno. Nikto tu neriskuje vlastné oblečenie. Naposledy prišlo bez uniformy jedno dievča z tretiaku a jej drahé ihličky skončili ako vešiak na bundy v riaditeľni." obe sme sa zasmiali.