Fake Angel //Harry Styles

Chapter 2

Sedíme pri stole. Otec nervózne bubnuje prstami o nalakované bukové drevo a mama sa tvári ako pár minút pred infarktom.

"Tak si to prejdime ešte raz," prehlušila to mučivé ticho mama,"Ty si zabil Augusta Wilsona? Toho Augusta Wilsona, ktorý bol vodcom najnebezpečnejšieho gangu v celej Europe?" prebodávala otca pohľadom ostrejším ako dýka.

"Jane, pozri. Bolo tam veľa ľudí. Útočili na mňa! Všetci mali kukly, nemal som tušenie ,že to je Wilson!" skríkol otec a zúrivo tresol päsťou po stole, až som skoro nadskočila.

"A nevravel nám, len tak náhodou Conex, že v žiadnom prípade nemáme nikoho usmrcovať? Keby si ho aspoň niekedy počúval,..."

"Mohol som už byť mŕtvi. Len som sa bránil." hlesol frustrovane a zahľadel sa na mňa.

"Čo urobíme?" spýtala som sa opatrne. Rodičia už aj tak boli v bojovej nálade. Nechcela som im to ešte sťažovať. Strach ,ktorý momentálne koloval mojimi žilami ,som snáď nepocítila pri nijakej misií, ktorých som absolvovala požehnane.

"Máme len jednu možnosť. Musíme ich dostať skôr, ako dostanú oni nás. Mám plán!" vyhlásil rozhodne otec, ale vedela som, že v tom bude dajaký háčik.

"Ty a tie tvoje plány! " vzdychla znechutene mama a zvraštila čelo,"možno by bolo jednoduchšie, keby si mňa a Rebeccu nechal na pokoji a tie svoje plány si uskutočňoval bez nás."

"Mami!" skríkla som. Vedela som si predstaviť, čo práve otec teraz prežíva a narozdiel od toho ,aby ho mama podržala a bola preňho oporou ho tu zhadzuje.

"Takže, ty si s ním, Rebecca? Vážne? Po tom všetkom sa otočíš vlastnej matke chrbtom? Práve teraz, keď nám ide o život?" našpúlila svoje plné pery, potreté červeným rúžom. Každou otázkou je hlas silnel a silnel.

Až teraz som si uvedomila, čo vlastne povedala. Keď nám ide o život. Takto oficiálne to znie o dosť horšie, ako len v mojej hlave. Možno by to znamenalo pre mňa akýmsi vyslobodením z tohto všetkého, ale nie! Ja som bojovníčka! A tento boj chcem vyhrať. Boj sama nad sebou. Musím prijať to- čo mi bolo dané!

"Mami, aspoň otca vypočuj!" zamračila som sa a nervózne si pretrela oči. Ešte že nenosím nijaký makeup- narozdiel od mojej vždy dokonale upravenej matky. S najväčšou pravdepodobnosťou by som už mala monokle až po líca- z dôsledku častého využívania slzných kanálikov a neustáleho pretierania si očí.

"Fajn! Máš 2 minúty, Phill. Ale ak to nebude fungovať-" odmlčala sa.

"Bude to fungovať," povedal tichšie otec a nadýchol sa,"keďže sme z Bratislavy, čo je od Londýna, kde sídli tento gang len kúsok, dokážu nás ľahko vystopovať. Určite teraz čakajú na náš prvý krok- presťahovanie sa. A určite čakajú aj to, že sa presťahujeme kdesi veľmi ďaleko. Napríklad do Kanady alebo Ruska."

"Hlavne nie Rusko, Phill! Tam s tebou nejdem ani cez moju mŕtvolu!" zvýskla matka a postavila sa od stola.

"Jane, prosím. Sadni si." povedal prosebne, s miernou zúfalosťou v hlase. Matka prikývla a sadla si za hluku vŕzgania stoličky na svoje miesto.

"Skvelé! Takže...týmto chcem povedať, že vždy je treba byť o krok či dva vpred pred týmto gangom. Nemôžeme urobiť to- čo od nás očakávajú."

"Takže sa nebudeme sťahovať?" šepla som s nádejou, no otcove otravné nadýchnutie mi to vyvrátilo.

"Presťahujeme sa na miesto, kde by to nečakali ani v tých najhorších nočných morách. Na miesto, ktoré by prekvapilo samotného Conexa." uškrnul sa a usrkol si z horúcej čiernej kávy, ktorá celý čas ležala pred ním na stole. Sledovať ten dym bolo upokojujúce.