Princezná dvoch svetov ✔ [PREBIEHA KOREKCIA]

2. kapitola

Dnes som vstala skoro ráno, pretože som od nedočkavosti nevedela spať. Ledva som čakala kedy mi Ernol oznámi čas raňajok. Mojej hlavnej slúžke a dôvernej priateľke Sarah som vyrozprávala, čo sa udialo na včerajšej večery. Najprv si nebola istá, či je dobrý nápad, aby som strávila dva týždne s jej rodinou kvôli tomu, že sú chudobní. Toľko som ju presviedčala, až sa začala tešiť so mnou. Konečne vošiel dnu Ernol.

,,Pani moja...''

Nestihol dopovedať lebo som sa prehnala popri ňom ako víchor a letela som po schodoch do jedálne. Pred vstupom som zabrzdila a snažila sa ovládnuť svoj dych. Musím pôsobiť ako slušná dáma. Nadýchla som sa a vošla do jedálne so širokým úsmevom na perách.

,,Dobré ráno vaše veličenstvá,'' pozdravila som sa.

Raňajky prebiehali v tichosti a napätí, každý čakal na moje rozhodnutie. Služobníctvo si šepotalo medzi sebou, určite sa už roznieslo po celom hrade, čo sa stalo včera na večery. Ticho nakoniec prelomil otec.

,,Mala si dosť času premýšľať Armanda. Ako si sa rozhodla?''

Videla som ako sa uškŕňa, čakal, že sa pokorím pred celým služobníctvom.

,,Prímam váš návrh otče," odmlčala som sa, ,,a pôjdem k svojej hlavnej slúžke Sarah bývať na dva týždne."

V jedálni zavládlo hrobové ticho. Keď sa matka spamätala, začala byť hysterická.

,,To nemôžeš! Tvoje miesto je tu, a nie v kadejakej diere! Ja to nedovolím!" vrešťala na celý palác.

Otec prehltol a prehovoril: ,,Dal som svoje kráľovské slovo Antonia, musíš sa s tým zmieriť. Nedá sa nič robiť, ak sa Armanda takto rozhodla."

,,Áno otče, a ak dovolíte idem si zbaliť zopár vecí a vyrazím," povedala som.

,,Armanda!" kričala za mnou matka.

Zrýchlila som, aby som ju nemusela počúvať. Vybehla som po schodoch do svojej izby, kde ma už čakala Sarah s vecami. Prikázala som jej ešte pred raňajkami, aby mi našla niečo obyčajné nech zapadnem medzi nich. Obliekla som si jednoduchhé biele šaty s hnedou zásterkou. 

Kývla som Sarah na znak toho, že môžeme ísť. Zišli sme do vstupnej haly, kde sa už zhromaždil celý palác. Nikto si nenechal ujsť túto chvíľu.

,,Dievča, ako to vyzeráš," vzlykala matka chytajúc moje nové šaty.

Odsunula som sa a povedala: ,,Nechcem, aby niekto vedel, že som princezná. Presne tak, ako ste to včera povedali otče. Budú to vedieť len rodičia Sarah."

Otec nemo prikývol, toto určite nečakal. Zrejme je ešte stále v šoku.

,,Kočiar je už tu," všimla som si, ,,uvidíme sa o dva týždne," lúčila som sa.

V hlave som ale začula dotieravý hlások, ktorý mi zašepkal, že sa asi tak skoro neuvidíme. Zahnala som tú myšlienku a nastúpila do koča.

...

,,Už sme skoro tam pani moja," ozvala sa Sarah vzrušene po dvoch hodinách cesty. ,,Ešte jedna dedina a sme tam."

Myslím, že si ani neuvedomovala ako jej chýba rodina. V paláci je už päť rokov, a za ten čas ich veľmi nevidela.

,,Sarah, ako ďaleko je to odtiaľto?"

,,Asi pol hodinu cesty, pani moja. Prečo sa pýtate?"

Neodpovedala som jej, ale zastavila som kočiša.

,,Zastavte, tu vystúpime."

Kočiš k nám podišiel: ,,Ste si istá pani moja? Ešte nie sme na mieste."