Ochrancovia

○ 3 ○

,,Tu ťa nikto nevidí. Nikto na teba nehľadí a nečaká čo sa stane. Som tu len ty, ja a tvoj drak..." Starká chce pokračovať, ale Mina jej skočí do reči.

,,Dra-či-ca!" povie podráždene. Starká iba mávne rukou a pokračuje, akoby ju ani nebola prerušila.

,,Ja si tu pokojne sadnem..." Starká si mávnutím ruky vyčaruje pohodlné kreslo a sadne si. ,,A ty sa konečne začni sústrediť! Zahoď predsudky!" Naznačí rukami gesto, ktoré hovorilo: No tak do toho! Na čo čakáš?

Mina sťažka prehltne a otočí sa na lúku. Zavrie oči a ruky zatne v päste. ,,No tak dračica, teraz ťa potrebujem." zašepká svojmu vnútru. Mina konečne túžila dostať ju zo seba von. Dúfala, že sa jej to tento krát už konečne podarí.

Od sústredenia jej na čelo vyšlo pár kvapiek potu. Jej vnútro sa začínalo chvieť. Cítila ako dračica v jej vnútri ožíva. Uvedomovala si každučký kúsok zvieracieho Ochrancu na svojom tele. Ešte sa jej to nikdy predtým nestalo.

Zrejme na ňu zapôsobili strakine slová a vedela, že nie je jediná. Že nie len ona sa cítila ako vyvrheľ. Skoro ako Šmukel.

Konečne sa prinútila otvoriť oči. Bolo to akési ľahšie teraz keď už cítila dračicu úplne.

,,Povedz jej čo od nech chceš." Zašepká jej starká, akoby vedela čo sa s ňou práve deje.

Opusti moje telo, pomyslí si Mina. Dračica sa ako na povel nohami odrazí od jej hrude a vyletí ďaleko do neba. Len čo sa od nej odpútala jej drobné telíčko vzrástlo do živej veľkosti.

Na oblohe nad ich hlavami teraz lietala obrovská dračica. Farbu mala podobnú Mininých modrých očí. Na svetle sa však leskla až skoro do biela.

Mina sa cítila ako v siedmom nebi. Starká mala pravdu. Ten pocit odpútania bol neuveriteľný a neopísateľný! Akoby bola konečne sama sebou.

,,Dokázala si to! Je to naozaj krásna dračica!" zvolala starká celá bez seba. Mina sa cítila byť hrdá ako ešte nikdy predtým.

,,Ale... Ako ju dostanem späť ku sebe?" opýta sa zrazu Mina so strachom nespúšťajúc pohľad z dračici. Akoby vedela, že ju nemôže nechať bez dozoru.

,,Len čo zrušíš očný kontakt vráti sa, ale ešte to nerob. Som zvedavá čo dokáže. Privolaj ju trochu bližšie."

Poď sem, prikáže jej Mina. Dračica bez zaváhania stiahne krídla bližšie ku sebe a strmhlav sa spustí na zem z oblakov. Mina so strachom a úžasom sleduje svoju dračicu. Bojí sa, že narazí, ale dračica tesne nad zemou roztiahne krídla a to ju zabrzdí. Nehlučne zosadne na zem a múdrymi očami sa zahľadí na Minu.

,,Je nádherná! Ešte som nikdy nič podobné nevidela. Je obrovská!" užasnuto hovorila stará mama a krúžila okolo dračici. Keď sa dotkla jej šupinatej koži na krku Mina sa trhla.

,,Starká, ja som to cítila, ale nie úplne, akoby to bolo... vzdialené..." Mina to nevedela ani vysvetliť.

,,A čo si čakala? Si s ňou spojená a nie len mentálne. Ber ju ako kúsok seba. Nie veľký kúsok, ale predsa... Teraz keď ju už máš pred sebou, nemôžeš z nej spustiť zrak. To je v boji problém. Nemôžeš nonstop sledovať očami draka a nedávať pritom pozor na seba. Musíš sa naučiť vidieť jej očami. V tom spočíva celé odpútanie, ale to sa budeme učiť zajtra. Teraz jej prikáže nech zaútočí... na nejaký ker alebo strom. To je jedno..."

Znič najbližší strom!

Mine sa zdali tie príkazy trochu hlúpe. A starká mala pravdu. Nemohla z nej spustiť zrak, preto ani nevedela, na čo dračica zaútočí.

Dračica sa otočila a prudko sa rozbehla ku vysokému stromu. Pohybovala sa ladne a nehlučne priam majestátne.

Nasala do pľúc čo najviac vzduchu. Mina sa nadychovala s ňou. A zrazu z jej papule plnej bielych zubov vyletel svetlomodrý oheň. Strom okamžite vzbĺkol. Modrý oheň horel rýchlejšie ako normálny a bol oveľa ničivejší.

,,To sú zvláštne plamene však? Úžasné!" rozplývala sa stará mama. Mina po tomto kúsku už vedela, že dračicu dlhšie neudrží. Až teraz si uvedomila aká je unavená a celé mokrá od potu.

Zavrela oči a prerušila očný kontakt. Dračica sa rozbehla jej smerom cítila ako sa blíži. S hladkým nárazom sa jej vrátila na pôvodné miesto. Mina musela urobiť nepatrný krok späť.

,,Je to vyčerpávajúce." povie Mina lapajúc dych opretá rukami o kolená. ,,Mercy nikdy nie je takáto vyčerpaná..."

,,Pretože máš väčšieho a zložitejšieho Ochrancu. Ale ak mám povedať pravdu. Dnes to nebol len krok správnym smerom, ale rovno skok! Zvládla si to úžasne, ako keby to ani nebolo prvýkrát!" Starká sa ju nešla vynachváliť.

,,Mala si pravda s tým pocitom..." povie Mina a konečne dýcha pomalšie.

,,Ja mám vždy pravdu." Pritaká starká a pohne sa smerom naspäť do domu.

,,Starká?" opýta sa Mina.

,,Áno?"

,,Aké zviera bol tvoj Ochranca?" Túto otázku chcela Mina položiť starkej už veľmi dávno, ale bála sa. Teraz si však boli so starkou bližšie ako kedykoľvek predtým.

,,Fénix." odpovedala jej starká s hrdosťou v hlase.