Fake Angel //Harry Styles

Chapter 1

Hm...okuliare pre nočné videnie mám, vysielačku mám, revolver mám, paralizer...doriti!

"Mami? Nevidela si môj paralizer?" zakričala som zo schodov.

Nenávidím balenie sa na misie. V podstate, nenávidím balenie sa celkovo. Hlavne keď som dnes zaspala, nestíham a ešte k tomu nemôžem nájsť polku vybavenia. A najviac zo všetkeho nenávidím svoju chaotickú a výbušnú povahu.

"Zlatko, môžeš si požičať aj môj. Mám ich veľa." zakričí naspäť mama- o dosť kľudnejšie ako ja.

Prikývla som, aj keď viem, že to isto nemohla vidieť. Vrátila som sa naspäť do izby a všetky vyložené veci na mojej útulnej posteli som natlačila do batohu.

Otvorila som šatník, všetky vešiaky s oblečením som presunula na jednu stranu a v mojom zornom poli sa zjavil menší trezor zabudovaný v zadnej stene šatníka. Rýchlo som naťukala do klávesnice dátum svojho narodenia a s nepríjemným cinknutím sa trezor odomkol.

Rukou som sa prehrabávala v rôznych papieroch a dokumentoch-v zámere nájsť svoj odznak tajného agenta. Nakoniec som ho našla padnutý takmer na dne trezora. Prečo vždy veci ,ktoré práve teraz nepotrebujem mám priamo pred očami, ale všetko ostatné je kdesi stratené, zahodené a ťažko hľadateľné?

Odznak som s nechuťou vytiahla s trezora a až vedy som si všimla ,že je prichytený k akýmsi papierom. Celé som to vytiahla a posadila sa na posteľ. Bol to časopis. Nejaké veľmi staré vydanie Popcornu. Ani si nepamätám, že by som si niekedy niečo takéto kupovala. Tak ako sa to, dočerta, dostalo do môjho trezoru?

Moje multifunkčné hodinky signalizovali ,že do odchodu mi ostáva ešte 5 minút a 29 sekúnd. Nie som divná ,len tajní agenti majú radi presnosť.

Zrak z hodiniek som presunula na obálku časopisu. Bola na ňom nejaká modelka. Alebo to je speváčka? Vážne netuším. O takéto veci sa veľmi nezaujímam. Teda, lepšie povedané- o takéto veci sa nemám čas zaujímať. Buď sme stále kdesi na misiách, alebo trénujem.

Úprimne? Nenávidím svoj život. Moji obaja rodičia vyrastali v detskom domove, odkiaľ si ich adoptovala CIA. Nikto o tom, samozrejme nevedel aké majú s nimi plány, pretože by to isto bolo trestné- takto využívať malé deti. Na druhú stranu, dostali šancu na o čosi lepší život.

Ja som bola ich neplánované dieťa, čo je pre agentov vylúčené, dokonca až trestné. Mať deti môžu len tí, ktorí už nepracujú na plný úväzok. Moja matka však odmietla ísť na potrat a dobré vzťahy z jej šéfom zabezpečili to- že žijem. No, nebolo to len tak- pre nič z nič.

V mojich troch rokoch som začala navštevovať tréningy pre batoľatá. V ôsmich som nastúpila do internátnej školy pre tajných agentov z ktorej som vyšla len tento rok. Ešte stále sa zo sna zobúdzam s hrdeľnými výkrikmi kvôli nočným morám ,spôsobené tvrdým zaobchádzaním a žiadnymi právami pre deti tam. Mnohý hovoria, že táto škola je o dosť ťažšia a prísnejšia ako všetky vojenské školy dohromady.

Jediné zaprotestovanie alebo zlé slovo a váš chrbát bol ozdobený nepekným zárezom od biča. Niekoľko takých s hrdosťou nosím aj ja. Niekedy je lepšia byť ticho- na čom musím ešte popracovať.

V skratke- moji rodičia mi ukradli detstvo. Neviem, aké je to hrať sa s ostatnými deťmi na pieskovisku, v parku alebo detskom ihrisku. Nikdy som v ruke nedržala bábiku a nikdy som sa neprezliekala do maminých šiat a podpätkov. Moje detstvo bolo samé :Vstávaj! Znova! Si neschopná? Ešte raz spadneš a poletíš! Nikoho horšieho sme tu ešte nikdy nemali! Nerev lebo ti k tomu dám skutočný dôvod!
O obyčajných detských hrách a srande som mohla len snívať.