Malfoy's chasen

1. Kam patrím ?

Práve stojím pred veľkými hnedými dverami. Momentálne sa nachádzam v Rokforte, prišla som sem autom, školský rok už totižto začal, a mňa sem rodičia prihlásili až po tom ako sa školský rok začal, našťastie ma aj napriek tomu zobrali. Som vzrušená a chvejem sa. Tieto hnedé dvere sú totiž vchodom do kancelárie profesora Dumbledora a s ním ma tam čakajú aj ďalší učitelia. Pozriem a na zem a snažím sa upokojiť, no v tom sa dvere rozletia a profesorka McGonagallová ma zavolá dnu. Nie som zvyknutá byť centrum pozornosti, no teraz sa všetky oči upierali na mňa. "Dobrý deň, slečna Blacková" pozdravil ma profesor Dumbledore "Dobrý deň" usmejem sa a snažím sa nevyzerať nervózne. "Prosím, posaďte sa" ponúkol mi profesor, a ja som si s radosťou sadla, lebo od nervov sa mi začínali podlamovať kolená. Všetci stoja, iba ja sedím, no paráda, ale teraz mi to je skoro jedno. "Tak, slečna Blacková, toto je profesor Snape..." ukázal na vysokého muža s dlhšími havranovo-čiernymi vlasmi, na mňa pôsobil v pohode, no rešpekt z neho sálal neuveriteľným spôsobom "Profesorka McGonagallová..." tentokrát ukázal na staršiu ženu, ktorá ma pustila dnu, šedivé, miestami hnedé vlasy má upnuté do drdola a na špičke nosa posadené okuliare. "profesorka Sproutová, profesor Flitcwick..." takto mi predstavil všetkých profesorov. S každým som sa zoznámila, alebo aspoň podala ruku. Profesorka McGonagallová ma berie preč a popri tom, ako ma niekam vedie, začne mi vysvetľovať "Veci sme ti odložili, keď ti pri večeri triediaci klobúk vyberie fakultu, dostaneš všetky potrebné veci, knihy a veci budeš mať na izbe. Rokfortské fakulty sú: Bifľomor, Chrabromil, Bystrohlav a Slizolin, o nich si už čítala. Večera je za 20 minút, hneď ako budeš vedieť, do akej fakulty spadáš, môžeš si sadnúť k svojej "rodine". Neboj sa, určite si nájdeš priateľov, chápem ako sa teraz cítiš, no viem že to zvládneš. Habit si na večeru nemusíš brať, stačí keď si ho dáš po večeri. Som rada že máme novú žiačku v takomto, pre príjmanie žiakov neobvyklom období." zastane a usmeje sa. "Zatiaľ počkaj tu, hneď prídem, potrebujem si rýchlo vybaviť pár vecí, ohľadom teba" odíde. Sadnem si na lavičku, všimnem si že vedľa mňa sú také veľké dvere, že by tade prešiel 5 metrový človek. Na kľučke visí zámok, veľký asi ako moja hlava. Rokfort je naozaj celkom iná škola ako tá do ktorej som chodila. Som rada že som z tade vypadla, už ma to tam vážne unavovalo, a ešte viac tí ľudia. Preložím si nohu cez nohu a všimnem si, že sa mi trasú ruky, bože, mám toľko otázok, no nieje čas sa na ne spýtať. Vidím profesorku McGonagallovú ako sa blíži ku mne, vstanem, usmeje sa a ticho na ňu čakám "Tak, za týmito dverami sa nachádzajú všetci žiaci našej školy, a práve sa chystajú večerať, no ešte pred tým im oznámime, že máme novú žiačku, ja ťa zavolám a potom to už pôjde samo..." neudržím sa a skočím jej do reči "Viete pani profesorka, nešlo by to inak ? Ja... naozaj nepotrebujem toľko pozornosti" usmiala sa "Tak to tu máme založené, uvidíš že to zvládneš a keby si čokoľvek potrebovala, príď za mnou" doširoka sa usmiala, a pridala sa k ďalším profesorom, ktorý akurát vchádzali do veľkej miestnosti. Ani som sa nenazdala a boli preč, dvere sa zatvorili a ja som ostala stáť sama, nevedela som čo robiť, no som pevne odhodlaná to zvládnuť. Pozerala som do zeme a snažila sa upokojiť, bude sa tam na mňa pozerať stovky ľudí, a väčšina ma od prvej chvíle bude nenávidieť. Proste tam pôjdem a budem silná a sebavedomá. Musím byť. Už nechcem byť obeť. No možno si naozaj nájdem priateľov ktorý mi budú rozumieť a ja budem rozumieť im.
Obrovské dvere sa roztvorili, a moja odvaha akoby sa rozplynula a mala som čo robiť aby sa mi nepodlomili kolená a nespadla som. Upierajú sa na mne všetky oči a ja mám pocit že za chvíľu dostanem srdcový infarkt. 100% som ešte bledšia ako obvykle. Aspoň že nie som oblečená nejako vyzyvavo, čierne nohavice s vysokým sedom, čierne členkové čižmy a čierna blúzka zapnutá až po krk. Vlasy v dvoch dlhých zapletených vrkočoch mi siahajú niekam pod prsia, make up nenosím, mám čistú pleť, jedine čierna linka a špirála zvýrazňujú moje oči. Nečkala som že to príde tak rýchlo, teraz nemôžem cúvnuť ! Vidím štyri obrovské stoly, zrejme každý pre jednu z fakult. Žiaci sú rôzneho veku, pohlavia, či farby pleti. Všetci stíchli. Rozhodla som sa, že vykročím. V duchu som si rozkazovala: Nezosyp sa ! Nezosyp sa ! Nemôžeš sa zosypať ! Kráčam rovno pomedzi druhý a tretí stôl, pozerám pred seba a na perách mám mierny úsmev. Snažím sa nevnímať pohľady ktoré ma prenasledujú. Idem stredne rýchlo, no najradšej by som z tadeto utiekla a schovala sa pod perinu. Pozerám na profesorku McGonagallovú a Dumbledora. Profesorka ma aspoň trochu pohľadom upokojí. Ach, prečo je do riti tá miestnosť taká veľká a dlhá ? Pripadá mi to ako večnosť. Profesori sedia takisto za veľkým stolom, žiadny z nich mi nesedí chrbtom, všetci sedia tak, aby videli na celú miestnosť. Už som skoro pri nich. Začujem mierny šepot. Konečne som tu. Zastanem pri dvoch schodíkoch, ktorými sa tvorí línia, ktorá predeľuje žiakov a profesorov. McGonagalová vstala, podišla k stoličke, ktorá je priamo pred stolom profesorov, no otočená je k žiakom. Otvorila ztočený pergamen, ktorý držala v ruke a nahlas vysloví moje meno. "Silver Blacková" Naznačila mi, aby som si sadla. Podišla som k nej a sadla si. Až teraz som naplno videla tú mohutnú miestnosť plnú ľudí. Bolo mi tak nepríjemne, keď som videla, že kompletne všetci sa pozerajú na mňa, vrátane profesorov. To som až taká hrozná ? No až teraz mi v hlave behá myšlienka, do ktorej fakulty ma klobúk zaradí. Čítala som o nich, no sama neviem, do ktorej by som chcela ísť. Bifľomor ? To ťažko. Chrabromil ? Bystrohlav ? A čo Slizolin ? O tom som čítala len zlo, ale ja predsudky nemám, nechám to na klobúk. Pravdepodobne mi bude čítať myšlienky, takže ak chcem, aby klobúk rozhodol za mňa, musím si vyčistiť myseľ. Profesorka mi ho pomaly dáva na hlavu. Som úplne nervózna, vystresovaná, nesvoja, rozklepaná a mám si vyčistiť myseľ ? No paráda, naozaj. Klobúk si začína mrmlať. Myseľ mám ako-tak čistú. "Čo mám s tebou robiť ? Hlúpa nie si, pravda. No odvaha ti takisto nechýba. Potenciál máš. Ale vidím tu najviac talentu... Hmm, tak čo s tebou ?" na okamih zaváham "Slizolin" zakričí klobúk a McGonagallová sa usmeje a zloží mi klobúk z hlavy. Ozve sa potlesk. Rukou ukáže na stôl úplne napravo, stôl Slizolinu. Toto budú moji priatelia, moja rodina. Išla som k nim, necítila som šťastie ani smútok, ale bola som celkom rada. Vyzerali sympaticky, väčšina sa na mňa usmievala a stále tlieskali. Sadla som si na koniec, kde bolo voľno. Vedľa sedelo dievča s čiernymi vlasmi po prsia. Oproti mne nesedel nikto, za mnou sú voľné miesta, inak je stôl úplne plný. Vedľa dievčaťa sedeli ďalšie dve baby, jedna tmavovláska a druhá plavovláska, oproti nim dvaja mohutný chlapci a jeden chalan. Má bledo-blonďavé vlasy. Len o trochu tmavšie ako moje. Akurát pije z pohára a cez okraj na mňa hladí sivo-modrými očami. Keď sa nám stretnú pohľady, v momente odvrátim zrak. Teší ma že na mňa už nepozerajú všetci, no aj tak na sebe cítim prítomnosť pohľadov. "Ahoj" pozdraví ma dievča sediace vedľa mňa, keď sa na ňu pozriem, vidím tmavo-hnedé oči a doširoka usmiate pery. "Ahoj" úsmev jej opätujem. "Ty si Silver, však ? Máš krásne meno" povie nadšene "Ďakujem, a ty sa ako voláš ?" skromne sa spýtam. "Ja som Anabeth, Anabeth Moonová, ako to že si na Rokfort prišla až teraz ?" spýta sa "No vieš, je to na dlhšie... Presťahovali sme sa do Londýna a ja som musela prestúpiť na inú školu, a tak som tu, skrátene povedané" obdivuhodne na mňa pozerala "Tak, a máš tu aj nejakých priateľov ?" "Nie, zatiaľ nikoho, nikdy som nemala nejako extra kamarátov" úsmev sa jej ešte viac rozžiaril "Tak to budem asi prvá, môžeš sa baviť so mnou" paráda, ja som si našla kamarátku, sama tomu neverím... "Oh, si milá, naozaj ďakujem" úsmev som je s radosťou opätovala. Profesor Dumbledore prehodil pár slov a sadol si spolu s profesorkou McGonagallovou. Zrazu sa pred nami objavilo nespočetne veľa jedla všetkého druhu. Všetci sa pustili do jedla.

Keď sme dojedli, jedlo zmizlo, a všetci sa pobrali za fakultnými prefektmi do internátnych izieb. Ja som sa snažila držať pri Anabeth. Náš Slizolinský prefekt bol vysoký plavovlasý chalan, mohol mať asi 17 rokov. Väčšina to tu poznali lepšie ako doma, no ja som bola stratená. Išli sme po schodoch, ktoré menia smer, tie sme na mojej bývalej škole nemali, pohyblivé obrazy sme mali, aj zopár duchov. No toľko chodbičiek ani z ďaleka, ale páči sa mi tu, zatiaľ. Keď sme vyšli po širokých veľkých schodoch, zastali sme pred veľkými dverami. Aj tu som cítila pohľady ktoré pristávali na mne, no nie všetko to boli pohľady, ktoré prejavovali zvedavosť. Za tú chvíľu čo som tu som spozorovala nie jeden nepekný pohľad smerovaný na mňa. Hmm, na to som zvyknutá, ale sľúbila som si, že začnem odznova, budem sa snažiť byť spoločensá a priateľská, a predovšetkým si chcem nájsť priateľov. Všetci sú v habitoch, len ja som v civile. Usúdila som že hneď ako prídem na izbu sa prezlečiem aj ja, tak ako mi bolo nakázané. Náš prefekt vyslovil niečo čudné, asi nejaké heslo a dvere sa otvorili. Vchádzame dnu, je to akási chodba, ktorá sa rozdeľuje na dve ďalšie, prefekt sa otočí a vraví "Toto už poznáte, prajem dobrú noc, večierka je o desiatej, pozerám na teba Crabbe" pozrel sa na jedného chlapca z tých dvoch čo sedeli oproti Anabeth, tá sa len uškŕňa pokojne stojí vedľa mňa. Len teraz si všímam že je rovnako vysoká ako ja. Asi o 5 sekúnd neskôr, ako to prefekt dopovedal, sa dievčatá a chlapci rozdelili, každý išiel inou chodbou, dievčatá vľavo a chalani vpravo. Vchádzame do našej veľkej izby, vidím asi 30 postelí, no to som netušila že miestnosť je spojená z ďalšími dvoma, v tých boli ďalšie postele. Zbadám svoj kufor a ostatné veci ležať na jednej z postelí úplne v roku izby a hneď trielim k nemu. Hneď vedľa má posteľ Anabeth a ďalšie dve baby ktoré sedeli vedľa nej na večeri. Anabeth sa práve zvalí na postel a fňuká ako veľmi sa najedla, na čom sa ja len usmejem, ja som nezjedla dokopy nič, mám také nervy že keby niečo zjem, tak to dám von skôr ako to prehltnem. Anabeth zbystrila "Oh, inak toto je Michael Patelová a Isabella Smithová" predstavila ich "Ahoj" skríkli zborovo. Plavovlasá je Michael a tmavovlasá je Isabelle "Toto sú moje naj kamarátky" usmiala sa "Teraz už aj tvoje" povedala Isabelle, sadla si každá na svoju postel "Tak, povedz nám niečo o sebe"...