Polárka

Adriel

Vietor zúri, vybíja si svoj hnev na nič netušiacej nevinnej prírode. Vysoké borovice sa pod jeho nadvládou nebezpečne prehýbajú zo strany na stranu. Brezové listy sa nešťastne vznášajú vo vetre, ktorý ich prinútil opustiť domov. Lesné zvieratá si rýchlo hľadajú skrýšu, ktorá by ich ochránila pred ničivou silou zúriacou vonku. Všetky bytosti sa čoskoro stratia, v lese nezostanú žiadne známky života. Vietor vyvádza ďalej, jeho sila pribúda a pomaly sa mení na víchricu. Bezvládne telá malých živočíchov, ktoré sa nestihli ukryť, nehybne ležia na studenej lesnej zemi. Spolu s nimi aj rovnako mŕtve vetvy zo stromov. Krajinou sa rozlieva smútok z toho, že tento les, ktorý tu stojí už celé veky, bol zničený. Vietor ustupuje, no smútok a skaza zostávajú. A zostanú ešte veľmi dlho.

Do lesa zrazu vkročí čiasi noha. Dotyčná osoba kráča ľahko a nečujne, krok má dlhý a svižný. No plecia má zvesené, hlavu sklonenú, nohy, aj celé telo unavené od dlhej cesty. Na prvý pohľad to možno nie je vidno, no každý, kto by sa tomuto chlapcovi prizrel lepšie, by pochopil, že je veľmi vyčerpaný. Zakráda sa pomedzi stromy a jeho kroky – ktorých tlmené klopkanie na lesnej zemi pokrytej lístím sa mu už nedarí umlčať – sa ozývajú okolím ako dupot mocného medveďa. Slnko je čoraz nižšie, cez koruny stromov presvitá už len zopár lúčov. Jeden takýto osamelý lúč zablúdil aj na kúsok zeme, po ktorej práve prechádza chlapec. Zaleskne sa rovno pod jeho topánkami, akoby sa mu pokúšal ukázať cestu. Chlapec teda vykročí za blednúcim pásikom zlatistého svetla a nechá sa viesť nevedno kam. Lúč ho zevedie k malému potôčiku predierajúcemu si cestu pomedzi prastaré skaly, potom sa celkom vytratí. Chlapec urobí ešte niekoľko krokov a tesne pri brehu sa zvalí na kolená. Ruky ponorí do ľadovej vody a chvíľu si užíva mrazivý pokoj rozlievajúci sa jeho telom. Potom sa nakloní dopredu a zahľadí sa na svoj odraz črtajúci sa na zvlnenej hladine – rovné havranie vlasy padajú do unavených tmavých očí. Obyčajne bledú pleť má teraz ešte bledšiu a jeho výrazné červené pery sú suché a popraskané. Čierny rozopnutý kabát voľne visí na jeho úzkych pleciach a nohavice roztrhané na oboch kolenách mu na vychudnutých bokoch pridŕža opasok. Vodu si náhlivo šplechne na tvár, potom si do dlaní naberie ďalšiu a napije sa. Studená voda mu do líc vráti trocha farby a viditeľne pomôže aj jeho popraskaným perám. Ešte raz pozrie na svoj odraz , tentoraz jeho pozornosť upútajú krídla, ktoré mu vyrastajú z lopatiek. Och, áno, jeho krídla. Jeho temné čierne krídla padlého anjela. Ochabnuto mu visia z chrbta, od toľkej únavy nimi nedokáže ani pohnúť, nedokáže nimi zamávať a nedokáže vzlietnuť. So stále narastajúcim hnevom sa chlapec postaví. Zúrivo kopne do odlomenej borovicovej halúzky povaľujúcej sa obďaleč. Vie, že nebyť jeho, táto spúšť by tu nebula. Vie, že nič z toho by sa nestalo. A taktiež vie, že s tým nemôže nič urobiť, že je to jeho osud – ničiť. Cíti obrovský hnev a taktiež smútok. Smútok? On by predsa nemal cítiť smútok. Jeho poslaním je prinášať ho druhým, nie pociťovať ho na vlastnej koži. Prečo teda smúti nad smrťou a skazou? Tie mu predsa majú prinášať pôžitok.

Kráča ďalej, teraz už potme. Slnko zapadlo a tma ako temný záves zahaľuje les. Mesiac pomaly vystupuje na oblohu a osvetľuje vrcholky stromov. Drží stráž nad touto zničenou krajinou.

Po dlhom putovaní sa chlapec, jeho meno je Lailah, opäť zastaví. Tentoraz však nie preto, že by nevládal alebo že by si potreboval oddýchnuť, tentoraz zastal preto, že prišiel do svojho cieľa. Rozhliadne sa okolo seba. Stojí uprostred lúky posiatej zlatistými kvetmi. Oproti nemu kráča chlapec. Lailah si uvedomí, že sa naňho až neuveriteľne podobá. Chlapec stojaci pred ním má rovnaké črty tváre a presne takú istú postavu ako on. Rozdiel je iba jeden – on nie je padlý anjel. Lailah teda hľadí na svojho dvojníka. Všíma si jeho takmer zlaté vlasy, v ktorých sa zachytilo niekoľko listov – tých, ktoré sem priviala víchrica. Potom pohľad presunie o niečo nižšie a zadíva sa do jeho zlatohnedých očí plných smútku. Lailah pohľadom prebehne aj jeho oblečenie. Na pleciach mu spočíva rovnaký ťažký kabát, ibaže biely. Aj jeho krídla sú čistobiele. Lailah v ňom spoznáva seba, vidí svoje druhé ja. Práve vo chvíli, keď sa Lailah chystá vykročiť ku chlapcovi, vzduchom sa mihne čierny šíp a zabodne sa anjelovi do hrude. Ticho pretne bolestný výkrik. Lailah sa obzrie. Kúsok od neho, takmer dokonale skrytá v tieni stromov, stojí dievčina. Čierne vlasy jej padajú na ramená a tmavými očami uprene hľadí na Lailaha. Ten pohotovo vytasí svoj luk, nasadí šíp na tetivu, namieri a vystrelí. Šíp zasiahne dievča do brucha a tá sa zvalí na zem. Lailah to však už nevidí, pretože sa otočí, odhodí luk aj tulec so šípmi a rozbehne sa za svojim dvojníkom. Ten leží na zemi len niekoľko krokov od neho. Prevráti sa nabok, telo má skrútené okolo šípu. Jediný pohľad na ranu Lailaha presvedčí o tom, že mu už nedokáže pomôcť. Nakloní sa nad neho a zahľadí sa mu do očí. Sú plné strachu a bolesti. Anjel natiahne ruku k Lailahovi a ten ju tuho zovrie.

"Neodchádzaj!", zachripí chlapec a Lailahovu ruku stisne ešte pevnejšie.

"Nikam nejdem," takmer šeptom odpovie Lailah. Kľakne si vedľa svojho dvojníka a zlaté vlasy mu odhrnie z čela.

"Adriel, " je posledné, čo anjel povie. Potom naposledy vydýchne. Stisk jeho ruky povolí. Lailaha pohltí panika, trasie chlapcom, hoci vie, že už je mŕtvy.

"Adriel?" pýta sa hlasom zastretým od plaču, "čo je Adriel? Kto je Adriel?" no žiadna odpoveď neprichádza. Chlapec je preč a na jeho otázky nemá kto iný odpovedať.

Zrazu zahrmí a z neba sa spustí dážď. Zmáča Lailahove vlasy, mieša sa s jeho slzami. Lailah stále kľačí pri anjelovi a hľadí mu do tváre, akoby sa v nej snažil nájsť odpoveď. Je smutný, ako ešte nikdy predtým nebol. Žiaľ ho celkom pohltí, preto si vôbec nevšimne, keď jeho premočené havranie vlasy odrazu zblednú. Vôbec nevníma ani to, že jeho dúhovkami sa zrazu rozleje teplé zlato. A už vôbec nevie o tom, že jeho tmavé krídla zrazu celkom obelejú. Čo sa deje si všimne až vo chvíli, keď jeho ťažký tmavý kabát úplne stratí farbu. Trvá mu však ešte niekoľko sekúnd, kým to pochopí. Už nie je padlý anjel, stalo sa z neho stvorenie s obrovskou mocou. Stal sa z neho skutočný anjel. Taký, akým býval kedysi veľmi dávno, ešte pred Temnými dňami. A odrazu pochopí aj to, čo vravel jeho dvojník. Už sa nevolá Lailah, už sa tak nemôže volať. Lailah je temné meno, meno pre padlého anjela. No on ním už nie je. 

Až teraz pochopí, kto je Adriel. On.