Home, sweet home | SK

I don't believe

" Žlté auto! "

Zvrieskla som a rýchlo buchla Jaquesa do ramena.

" Auuu! Biele auto! "

Štuchol do mňa Jaques.

" Héj! Platia iba žlté autá! "

" Tak oddnes už nie! "

Vyplazil mi Jaques jazyk a rozbehol sa po chodníku. Ja som sa zasmiala a rýchlo som bežala za ním. Keď som ho dobehla , pošteklila som ho na zátylku, čo teda naozaj neznáša. Ale on mi to vrátil a pobozkal ma na ucho, čo spôsobilo , že som zostala úplne paralyzovaná. Keď ten pocit pominul, znova sme sa začali klbčiť.

" No ták! Už dosť! "

Smial sa Jaques a odbehol pár metrov odomňa.
Aj ja som sa smiala , no odrazu som si niečo uvedomila.

" Jaques! Stojíš na ceste! "

" Čože? Nepočujem ťa! "

Zakričal na mňa.

" Vravím že sto... "

Nestihla som to dopovedať. Zo zákruty sa v plnej rýchlosti vyrútilo auto. Šofér nemal šancu zabrzdiť.
Jaques na mňa hodil zúfalý a bezmocný pohľad. A potom...

V plnej rýchlosti  vpálilo do Jaquesa. Nehýbal sa. Okolo neho plno krvi.

Začala som plakať.  A kričať. Šofér ktorý bol doteraz pri Jaquesovi sa na mňa pozrel. Odpadla som.

* * *

Príšerná bolesť hlavy.

Čo to je?

Doriti, ako zverák. 

Snažím sa otvoriť oči, ale viečka sú akési ťažké a nechcú sa od seba odlepiť. Podarí sa mi nimi iba jemne pokmitať. 

" Amber? " začujem hlas. Je mi známy. Veľmi známy.

V tom si to uvedomím. Ross.

" Amber, počuješ nás? " pridá sa ďalší hlas. Spoznávam v ňom mamu. Páni. Ona prišla sem kvôli mne? A vlastne... Prečo som "tu" ja?  A kde vlastne som?

V tom si spomeniem.

Popoludnie s Jaquesom. Auto. Zrážka. Kaluž krvi. Omdlenie.

Pochytí ma neuveriteľné zúfalstvo , strach a smútok. Ešte k tomu aj zlosť. To ja môžem za to že umrel, prebleskne mi hlavou myšlienka.  Doširoka som otvorila oči a prudko som sa posadila.

" Jaques! " vykríkla som a všetci prítomní v izbe ku mne priskočili.

" Amber, pokojne... " objal ma niekto. Teraz už viem , že to bol Zack.

Začala som rumádzgať ako malé decko. Bol to ťažký , srdcervúci plač , ako by niečo vo mne umrelo.

Jaques. Jaques. Jaques. Auto. Jaques. Zrážka. Jaques. Smrť. Jaques.

" Nie, nie, nie... " Vzlykala som zaborená v Zackovom náručí.

" Šššš. Bude to dobré, " ubezpečoval ma, ale obaja sme vedeli , že sa to tak skoro nestane.