Stroskotanec - 21.storočie

17.kapitola

Ležím v zdravotníckom stane už niekoľko dní. Pár krát za deň ma príde pozreť Clarke, a to i len mi pozre na nohu a keď odchádza tak so slzami v očiach. Nikdy mi nič nepovie. Ani slovo ani neviem čo s tým mám.
Už tu raz bol aj Finn. Iba s ním sa dalo porozprávať. Moje poďakovanie už dostal a dosť ho to potešilo. Inak tu len ležím a rozmýšľam.
Noha bolí a nemôžem ňou pohnúť a ani postaviť sa. Cítim v nej... vlastne ani ju necítim. Tak to je asi moc zlé. Ostanem navždy tu na ostrove a iba s jednou nohou?
"Tam sú!" Započul som Tomov hlas ako kričí na ostatních. Ale kto tam je ? Domorodci?

Pohľad Rose (sestra) (Londýn)

Joe je preč už dva mesiace. Žije vôbec? Mama sa kompletne zrútila, nechce jesť, chodiť von, ani doktorom. Odporuje všetkú pomoc.
Som z nej zúfala, už naozaj neviem čo robiť. Občas zo snov počujem ako hovorí Joe, Joe, Joe.
Prečo ten môj brat nemohol ísť radšej niekde kde nieje more. Každý deň dostávam telefonáty ohladom neho. Novinári, kamaráti, random ľudia. Keď sa stratil bol všade v televízi a novínách s nápisom Pomôžte nájsť chlapca ktorý sa stratil na mori v Dubaji!... Teraz už o ňom ani slovo. Len si našli tému na týždeň a potom už nič.
V deň keby sme sa to dozvedeli bol ten najhorší. Sedeli sme mama, otec a ja na dvore pri krbe v ktorom horel teplý ohník a pozerali staré fotky z našého dectva. Zvonil mi mobil ktorý bol položení vnútri v kuchyni. Neskôr keď som išla dnu a videla 20 zmeškaných hovorov od Rickiho. Zavolala som mu naspäť a on mi to povedal. Padol mi mobil na zem a ja som s plačom a dlanami na tvári rozbehla za rodičmi a oznámila im to.
Mama dostala mierny infarkt. Ešte v ten večer ležala v nemocnici a nič nechcela povedať, len ležala a pozerala hore na strop. Bol to ten najhorší deň v naších životoch. Ležala tam pár dní. Pri prevoze domov nič nepovedala. Doteraz nič nehovorí iba vo svojich snoch keď kričí jeho meno.

Pohľad mama (Londýn)

Úplne som sa do seba zatvorila. To že som dostala infarkt nič neznamenalo aj bez toho by som sa uzavrela. Momentálne u mňa býva Rose. Snaží sa mi pomôcť ale ja to odmietam. Nechcem jej pomoc! Chcem mať Joa teraz a tu, doma v Londýne! Každú noc sa mi sníva jeden a ten istý sen. Sedíme ako rodina na lodi a Joe skočí do vody. Potom sa pomaly stráca v mori a rukou na nás máva . Ja na neho kričím. Joe! Joe! Joe!
Už sa mi ani spať nechce. Môj jediný chlepček niekde leží a možno je už aj mŕtvi. Zbieha sa mi husia koža keď na to pomyslím. Vo svojej mysli si premietam jeho dectvo. Stále ho mám pred očami ako kopol prvý gól do bránky ešte na našom starom dome. Po tvári mi steká malá slzička.
Môj manžel začal piť. Nie preto aby na neho zabudol, ale kôli nekonečnému a zničujúcemu smútku a obáv o vlastného syna.
Čo mám ďalej robiť? Keby aspoň malý náznak že žije. Ach!

Pohľad Rose (Londýn)

Sedím v obývačke na gauči a pijem čaj. Mama sedí oproti mne a po líci jej steká slza.
"Mami neplač."
Klaknem si vedľa kresla v ktorom sedí a nežne jej utrem atekajúcu slzu z líca.
Na moment sa na mňa pozrie a svoj zrak odvráti naspäť k hrnčeku s čajom pred sebou položený na sklenenom stole.
"Povedz už konečne niečo"
Už aj mne z oka ušla jedna slza zo zúfalosti.
"Mami prosím,"
Pozre sa pred seba do okna a konečne sa chystá niečo povedať.
"Prečo si nemohla stroskotať radšej ty?''
Pokojne povie a pozrie sa na mňa. Pomaly som sa zdvihla a pozrela na mamu ktorá s čajom v ruke spokojene pozerá do okna.
Už to nebola len slza, už to bol vodopád. Nie z obáv o mamu, ale zo sklamania.
"Načo som sa vlastne narodila keď ma aj tak nemáš rada."
Povedala som, smachtla kabelku položenú na pohovke, z vešiaka zobrala kožennú bundu a otvorila dvere smerom von z maminho bytu. Drbla som z dverami a odišla. Už tam nikdy nevkročím, no po Joovi pátrať neprestanem. Je to predsa môj brat. Vonku bolo chladno a poprchalo. Malé kvapky dažďa sa zmiešavali s mojími slzami, ktoré sa mi valili z očí.
Od otca by som to možno čakala, ale od mamy nie.
Myslela som že nás má rada oboch. Buď to bola pravda a celý život ma nenávidela alebo to bol len žial hovoriaci z jej najtemnejšieho vnútra. Každý má v sebe zlo.
Nemá ma kto v tejto zlej chvíľi podržať. Otec určite niekde chlastá a s Marcusom som sa nedávno rozišla pretože ma podvázdal. Nech už je všetko v normále.

Máme tu novú kapitolu, chcela som urobiť pohlad z Londýna kde žije, tak dúfam že vám to nevadí pretože som sa vás to minule pýtala a dostala som len jednu odpoveď. Tak teraz sa pýtam ešte jednu otázku. Mám pokračovať v tomto príbehu? Som rada že som prekročila hranicu 500 pozretí. Ale aj tak s malým úspechom. Ja pevne dúfam že sa niekto ozve a ja budem môcť s dobrým pocitom ďalej písať.

Mimazka 😦😶😞😳