Stroskotanec - 21.storočie

16.kapitola

Stál som tam a čakal čo sa stane. Nohy sa mi chveli od strachu a dosť som sa potil. Nevedel som čo bude ďalej. Môj pohlaď patril iba samotnému zlu tohto ostrova. Prežijem vôbec?
Rozmýšľal som nad všetkými chybami, ktoré som urobil. Táto bola najväčšia. Nikdy som sa nemal postaviť pred zbraň, ktorú v ruke držal môj bývalý kamarát George.
Možno som nemal dopustiť to čo ma priviedlo sem. Dovolenka do Dubaja.
Mal som ostať doma v Londýne ako mi hovorila mama. Teraz to znie ako keby som bol ešte dieťa, ale pravda je taká že mama sa jednej podobnej chyby dopustila. Raz keď mal ísť jej bývalý manžel na dovolenku do Izraelu cestou tam ho zabili.
Ľahko povedané prestrelili mu hlavu.
Rozhodnutie pred tým než odišiel musela vyhlásiť mama. Sám sa vraj rozhodnúť nevedel. Dovolila mu to, no nevedela čo sa stane. Odvtedy nechodí do zahraničia.
Možno to tak malo byť. Keby to tak nebolo, nenašla by si môjho otca, nemali by mňa a ja by som nestál tu.
Ani do Dubaja ma pustiť nechcela, ale ja som ju presviečal že budem vporiadku veď už mám 21 rokov. No a ako to dopadlo?
Teraz sa niekde užiera od viny a ja stojím tu, na hranici medzi životom a smrťou.
"Shot!" Z môjho myslenia a vyčítania ma vtiahol späť do reality zvuk výstrelu z pištole.
Zatvoril som oči a očakával čo sa stane. Sústredil som sa len na bolesť.
Zacítil som ju na ľavej nohe. Bolesť silnela a ja som začal vnímať realitu, ktorá začala až po páde na vlhkú zem.
Otvoril som oči cez ktoré nebolo až tak dobre vidno. Videl som iba rozmazanú nohu z ktorej sa vylievala červená tekutina a postavy, ktorým som nevidel do tváre. Zbehlo sa ich pri mne ani neviem koľko.
Znova sa začala situácia kde sa mi začali zatvárať oči, no pre tento krát nedobrovoľne.
KONIEC!

********

Ale nie robím si srandu. Aj tak mi na to nikto neskočil 😂😭.

Opäť som začal vnímať ale stále nič nevidel. Pohol som ľavou rukou a zacítil drevo, ktoré bolo pod celým mojim telom.
Niekto mi ležal na pravej a držal mi ju.
Zacítil som známi pach ale nevedel som koho bola.
Osoba ležiaca na mojej pravej ruke sa pohla a uvolnila mi ju.
Snažil som sa otvoriť oči, ale márne. Asi som bol až pridlho mimo.
"Joe? Počuješ ma?"
Ozval sa príjemný ,nežný ženský hlas. Už som zistil kto to je.
"Clarke."
Šepol som pretože inak sa mi rozprávať nedalo.
"Dokážeš otvoriť oči?"
Odpovedal som jej iba krútiacou hlavou ktorej odpoveď bola nie.
"To nevadí to bude dobré."
"Clarke? Čo sa stalo?"
Snažil som sa zodvihnúť hlavu a otvoriť oči.
"Lež! George ťa postrelil."
"Je to moc zlé?"
Oči sa mi začali otvárať a prvú vec ktorú som videl bola Clarke. Jej krásnu tvár a dlhé hnedé vlasy prehodené na boku.
"No vidíš, a že sa nedajú otvoriť."
Pousmial som sa na ňu.
Zdvihol som hlavu pozrel na svoje telo. Na sebe som mal položenú ľahkú károvanú deku. Ľavá noha bola odokrytá a obviazana starým špinavým obväzom.
Skúšal som s ňou hýbať.
"Au!"
"Nehýb s ňou!"
"Budem vporiadku?"
Pozerala sa na moju nohu s vystrašeným pohladom. Onedlho som dostal svoju odpoveď.
"Dúfajme. Hlavne teraz musíš odpočívať. Hneď som tu."
"Počkaj Clarke!"
Zakričal som na nu. Keď sa otočila v jej očiach sa tísli slzy.
"Si v poriadku?"
"Áno som."
Povedala a rukou si rozmazala slzy ktoré jej stekali po tvári.
"Chcel si niečo?"
"J-ja som sa len chcel spýtať ako je možné, že mi George mieril na srdce a trafil nohu?"
"Poďakuj sa Finnovi. On tesne pred výstrelom skočil na Geogea a tým mu zbraň padla a teba to trafilo do nohy. Ty si to nevidel?"
"No ja som mal zatvorené oči a nevnímal som to."
"Ja ťa nechápem, ako nemôžeš vnímať keď sa ťa chce nikto zabiť."
Ja som len pokrčil plecami.
Pousmiala sa a odišla.
Ležal som v zdravotníckom stane.

Tak máme tu 16 kapitolu!
Možno ten Finn nieje až taký hajzel. Mám v pláne urobiť pohľad z Londýna. Mám? Napíšte mi do komentára.
Dúfajme že Joe bude v poriadku.
Takže ak sa vám kapitola páčila dajte ⭐ a napíšte ✏.
Ďakujem za prečítanie.
Mimazka😊❤