Dvojičky

♦ 7 ♦

 Utorok prešiel rýchlo ako voda. Možno preto, že som sa do toho kempu netešila. Toto mi ten čas robí naschvál. 

Elena vytiahla oba naše kufre. Nepoužili sme ich od dovolenky s našimi rodičmi. Na chvíľu nás obe premohla melanchólia, ale len čo vošla Jenna do izby Elena jej vopchala pred oči papier s vecami čo potrebujeme a začala nadšene behať po izbe. 

,,A čo Stefan? Aj on ide?" opýtala sa Jenna akoby nič. 

,,Nevedela som, že pôjde. Ale keď čítal tréner mená, boli zapísaní obaja. Dnes som sa ho na to pýtala, vraj to malo byť prekvapenie." Škerila sa Elena. Teraz sa do toho kempu teší ešte viac. 

,,Už viem prečo sa Emma neteší." Obe sa na mňa usmiali. 

Prevrátim očami. ,,Máme nejaké baterky?" opýtam sa zamračene, keď začnem očami behať po zozname. 

,,Máme." povie Jenna a zapne dve obrovské baterky. ,,A dokonca fungujú." Každej vloží jednu do tašky. Zrazu zazvoní telefón. 

Prejdem ku nemu a zodvihnem. ,,Halo?" opýtam sa. 

,,Áááá." začujem nadšené jačanie. Prevrátim očami. Caroline. 

,,To je pre teba." podám telefón Elene. 

,,Áno?... Áno máme. Nie... neber si, ani ja si neberiem." Bla, bla, bla. Aj Jennu to už prestalo baviť. Zakývala mi a potichu zavrela dvere. 

Dúfam, že mám všetko. Pozriem sa na kufor a rýchlo ho zazipsujem a položím ho vedľa dverí. Veci, ktoré si oblečiem ráno som mala už pripravené na stoličke. 

Elena konečne dotelefonuje. ,,Caroline dnes asi nezaspí." zasmeje sa Elena. 

,,Hovor mi o tom." poviem otrávene. ,,Len sa modli, aby tam neboli pavúky a neviem aká háveď." Zvalím sa do postele. 

,,Fuj. Na to som nepomyslela. Hííí... Máme repelent?" zastavila sa v polovici kroku. 

Zasmiala som sa nad výrazom jej tváre. ,,Neboj sa. Videla som Jennu dávať ho do tvojho kufra." Trochu sa upokojila. Aj ona si ľahla do postele. 

,,Ja sa už teším." povedala nadšene a vypla svoju nočnú lampu. 

,,No.Ja nie." zamumlem a vypnem aj tú svoju. 

Izba sa ponorila do tmy. Jediné svetlo sem prenikalo cez zle zatiahnutý záves z ulice. 

,,Dobrú noc." zamumleme obidve naraz. Myslím, však, že jediný kto v noci dobre spal bola teta Jenna.

***

Ráno som sa zobudila na zvoniaci budík. Elena ho rýchlo vypla. Všimla som si, že je už prezlečená.

Zažmúrila som do odtiahnutých závesov. ,,Spala si ty vôbec?" Opýtam sa namosúrene. 

,,Dobré ránko aj tebe." Ignorovala moju otázku. Ešte som sa chvíľu prevaľovala v posteli, keď zo mňa stiahla perinu. 

,,Héj!" zamumlala som do vankúša. 

,,Daj sa do poriadku!" povedala pobavene. Nejako sa mi podarilo dostať sa do kúpeľne. Tam som si dala asi poslednú sprchu tento týždeň. Zmučene som zavyla. Dúfam, že tam budú sprchy. 

Potom som si vyčistila zuby a vysušila vlasy. Ako vždy sa mi dokonale vyrovnali. Neznášam svoje vlasy. Prečesala som si ich niekoľko krát kefou a zapla do copa. Rovnako ako Elena. 

Obliekla som si pripravené veci zo stoličky. Biele spodné prádlo. Rovnaké šedé tričko s krátkym rukávom ako mala Elena. Rifle len o pár odtieňov svetlejšie ako Elenine. Niekoľko krát som si striekla na krk voňavku. A obula si turistické topánky. Samozrejme rovnaké ako má Elena. 

,,Prečo sme oblečené rovnako?" opýtam sa znechutene. 

,,Veď sme dvojičky. Dvojičky to tak robia." povie vysvetľujúco Elena. 

,,Hej, ale my sa skoro nikdy rovnako neobliekame." Zdvihnem obočie. 

,,Dnes sa chcem obliecť rovnako. Prestaň byť zdutá. Usmej sa trochu. Nemusíme ísť do školy! Ty sa netešíš?" Rozhadzovala rukami. 

,,Teším sa jedine z toho, že nejdeme do školy. Ale bude tam ten hrozný tréner a Damon Salvatore. Zabite ma už niekto!" namosúrene si vezmem kufor a začnem ho trepať dolu schodmi. Elena ma začne napodobňovať. Až priveľmi. Nahodila môj výraz tváre. 

,,Okamžite si prestaň zo mňa robiť srandu, lebo nikam nejdem." zahučím, aj keď konečný výsledok nebol efektívny. Začali sme sa smiať. 

,,Konečne v dobrej nálade." vyškerí sa Jenna s vareškou v ruke. Niečo zacítim. 

,,Nehorí tu niečo?" zamračím sa. 

,,Moja praženica!" skričí Jenna a beží späť do kuchyne. Dnes sa asi zase nenajeme. Vymeníme si s Elenou skľúčený pohľad. Aj tak to budeme musieť zjesť. Ako vždy. 

Kufre konečne strepeme na chodbu. A poberieme sa do kuchyne a pustíme sa do jedla. Nechutilo to až tak zle. Jedla som už aj horšie. 

,,Musíme už ísť, inak budeme meškať." zamumle Elena s plnými ústami. Prikývnem, prehltnem posledné sústo a poriadne sa napijem z džúsu. ,,Poďme." dodám. 

Jenna nás ide odprevadiť na chodbu. Obe sme si obliekli predĺžené bundy, ktoré sme nosili iba do lesa. Siahali po kolená. Elena mala farby kaki a ja olivovo zelenú. 

,,Tu máte niečo pod zub. Nebojte sa. Nie je tam nič varené." Zasmeje sa Jenna na výrazoch našich tvárí. Držala dva malé čierne ruksaky. 

,,Kde si ich našla? Naposledy som ho mala keď som mala pätnásť rokov." zasmejem sa a prehodím si ho na plecia. Jenna mi pomôže napraviť kapucňu. Potom aj Elene. 

Ešte nám pomôže vyniesť kufre pred dom a rýchlo nás objíme.  ,,Správajte sa slušne. Neopíjajte sa a pozor na... Veď viete." povie vážne. Všetky tri vyprskneme smiechom.

,,Dúfam, že si chcela povedať pozor na medvede... Lebo iba to nás niekde na konci sveta môže zastihnúť." prehodím pobavene. 

Ešte stále s neskrývanými úsmevmi jej zakývame a pohneme sa smerom ku škole. Kufre za nami celý čas hrkotali a topánky ma začínali tlačiť.