Volanie temnoty

Part 5

"Čo je?" Zašepkal som a zatvoril som šuplík.

"Prišlo sem policajné auto. Jeden z nich obchádza budovu ale druhý sa ponevieral pred vchodom." Uvedomil som si, že som zrejme bleskom na foťáku spôsobil v oknách pekný žiarivý ohňostroj. Niekto zo susedov oproti si to musel všimnúť.

"Kde si?" Spýtal som sa Angie, hoci som odpoveď tušil.

"Utiekla som, keď som zbadala, že spomaľujú. Som za rohom, ten druhý sa vrátil."

"Zostaň tam, kým neodídu. Už som na odchode." Chcel som zložiť ale ona ešte niečo rýchlo dodala.

"Počkaj. Prišlo ďalšie auto. Ale nie..To nie." Počul som jej nervózny hlas a s obavou čakal, čo sa ešte dozviem. Ona však nič nevravela.

"Angie, čo sa deje?"

"Niekto im práve otvára vchod. Idú dnu. Vypadni odtiaľ!" Zložil som a vopchal som mobil späť do ruksaku. Zostávali mi ešte dve strany. Rýchlo som ich uložil na zem vedľa seba a každý z nich si zvečnil. Počul som na chodbe nejaké kroky, ale snažil som sa ich ignorovať. Jeden blesk nasledoval ďalší a ja som mohol vložiť listy späť do obalu, keď v tom sa ozvali kľúče v zámke. Do riti! Otvoril som šuplík a tlačil som spis späť na miesto. Zrazu sa mi nad hlavou rozsvietili svetlá a od dverí sa ozval mohutný hlas.

"Je tu niekto?" Potlačil som šuplík dnu, a dúfal, že to nebudú počuť. Kovový zvuk malých koliesok sa však rozniesol celou miestnosťou ako úder hromu. Schytil som foťák, baterku, batoh a posúval som sa nečujne na koniec rady, čo najďalej od nich. Kroky sa približovali, určite sa rozdelili a skôr či neskôr by ma našli. Ale ja som mal predsa len navrch. V momente, ako som sa dostal za regál, schoval som veci do batohu, prehodil si ho cez seba a zatvoril som oči.

Objavil som sa pred vchodom, práve pri tom policajnom aute. Mihol som pohľad na budovu a mierne omráčený z prenosu som sa rozbehol preč. Keď som sa blížil na koniec cesty, zbadal som Angelu. Zastal som a snažil sa pravidelne dýchať.

"Si v poriadku?" Spýtala sa, na čo som len prikývol a ruku jej priložil na chrbát, aby sa pohla ďalej. Chcel som odtiaľ čo najskôr zmiznúť, pre prípad, že by policajti obchádzali celú štvrť.

Našťastie sme to auto už nezazreli kým sme došli domov. Zložil som batoh na stôl a vyšiel som hore po počítač. Fotky som skopíroval a šiel som si spraviť kávu.

"Idem si ľahnúť. Ráno mi povieš, čo si zistil." Riekla unavene Angie a zberala sa ku schodom.

"Ang?" Zastavil som ju, než sa otočila na odchod.

"Hm?" Zdvihla obočie a oprela sa o dvere.

"Ďakujem." Prikývla a pobrala sa hore. Ja som si sadol s hrnčekom horúcej kávy do obývačky a začal som si prezerať jednotlivé snímky. V tú chvíľu mi bolo jasné, prečo tam nebol uvedený dátum narodenia. V spise totiž nebol jej rodný list. Našiel som tu však niečo iné. Sobášny list, úmrtný list a rodný list dieťaťa. Syna. Louis Simmons. Narodený 6. marca 1803. Bol som si takmer istý, že Lilith bola Lilinou pra-pra-pra..starou mamou. A to, že mali rovnaké priezvisko mi napovedalo, že Lil bola prvým ženským potomkom Lilith. Možno práve preto sa mala ona stať kráľovnou démonov.  

Rodný list jej syna som však nepotreboval a tak som sa presunul rovno na úmrtný. Dátum úmrtia bol stanovený na 26. októbra 1840. Preto sme neobjavili zmienku o nej v novinách. Žila tu ešte predtým. Prebehol som očami po zvyšku listiny a zastavil som sa pri bydlisku. Presná adresa s číslom domu. 

Neveril som vlastným očiam. Vybehol som von a zabočil vpravo. Mieril som k domu na konci našej ulice. Zastal som pred dverami a hľadel na tabuľku s číslom. Dom bol v dobrom stave ale pôsobil starším dojmom. Musel to byť on. Adresa dokonale sedela. Na tvári sa mi objavil úsmev, ktorý však hneď zmizol. Ako sa dostaneme dnu? 

Iste, mohol by som sa tam preniesť, ale nech už tu býva ktokoľvek, bolo by to nebezpečné. Nechcel som ich vyrušovať ani vydesiť, takže táto možnosť nepripadala v úvahu. Zostal som chvíľu stáť vonku a obzeral som si ho. Bol to dvojpodlažný dom s podkrovím a zrejme aj pivnicou. Ak tu niečo po Lilith zostalo, chcel som sa k tomu dostať. 

Začalo mi to vŕtať hlavou. Musel som vymyslieť nejaký plán, na ktorý bude mať samozrejme Angela milión námietok a budem ju musieť presviedčať, aby mi nejako pomohla. Alebo na to budem sám. Victor by mi iste vedel poradiť, veď sme sa predsa živili ako zlodeji. Určite by mal nejaký plán. Lenže na to som sa spoliehať nemohol, keďže sa dnes vôbec neobjavil. Mohol som len dúfať, že zajtra príde a vysvetlí nám, čo sa stalo. Ak príde.

✞✞✞✞

"Môžem vedieť prečo, madam?" Spýtal sa ma s tým svojím tupým výrazom.

"Nie. Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa nemáš vypytovať? Čo ťa je do toho? Proste som sa tak rozhodla. Už nepotrebujem, aby si ho sledoval." Hľadela som na neho od stola, v ruke som stále držala pero. 

"Madam, myslím, že by ste si to mali ešte premyslieť. Predsa je s ním Angela. Čo ak majú niečo v pláne?" Po jeho slovách som na chvíľu zapochybovala, ale napriek tomu som trvala na svojom.

"Nie. Nezaujíma ma tvoj názor. Máš robiť, čo ti prikážem, a to od teba aj očakávam." Sklonila som hlavu nad papier a dopísala ďalšie slovo, no Victor ma zasa vyrušil.

"Ale madam, prečo tak zrazu? Práve teraz by ste ho mali sledovať dôslednejšie." Spravil krok ku mne, takže stál prakticky hneď vedľa stola. Vzdychla som si a  zopakovala som mu svoje rozhodnutie.

"Si hluchý? Povedala som ti, aby si si svoje otázky nechal pre seba. Už o ňom nechcem počuť. Hovorím ti, že si so sledovaním skončil. Jasné? Nič nehrozí, tí dvaja sú mi ukradnutí."

 "Nemám z toho dobrý pocit, madam." Dochádzala mi trpezlivosť a on stále prilieval olej do ohňa. Cítila som ako mi vrie krv v žilách a prestávam sa ovládať. 

"Je mi jedno, aký máš z toho pocit. Proste si s cestami hore skončil, je ti to jasné?" Krotila som hnev a dúfala, že Victor si konečne zavrie ústa, ale on bol proste nepoučiteľný. 

"Ale Madam, ja.." Prudko som vstala a švihla rukou. Pero sa mu vnorilo do ramena, na čo zastonal od bolesti. Zaťala som zuby a vzdychla si. Vytrhla som mu pero z ruky a už pokojnejšia si sadla späť k stolu. Mihla som na neho očami a zbadala, že sa mu na košeli tvorí veľká červená škvrna.

"Ošetri si to a prezleč sa. Nechcem aby si mi ich dvoch ešte niekedy spomenul, je ti to jasné?" Povedala som ľahostajne, na čo prikývol a stískal si rameno druhou rukou. 

"Dnes už ťa potrebovať nebudem, ale zajtra ráno za mnou príď." Mávla som na neho dlaňou aby sa mi konečne stratil z očí. 

Odpila som si z pohára a venovala sa ďalej písaniu. Mala som problém sústrediť sa. Myšlienky mi stále behali k Oliverovi. Čo ak mal Victor pravdu? Čo ak s Angelou niečo chystajú? Žeby predsa len chcel, aby som sa vrátila hore? O tom pochybujem. Bol to predsa on, čo tvrdil, že by ma tu radšej nechal. Zbabelec. Určite si spokojne sedí v mojom dome a užíva si, že je zasa nažive. Úbožiak. 

Jediné, čo ma naozaj trochu mrzelo, bolo, že som nemohla navštíviť Angelu. Ale kto potrebuje kamarátky, keď má k dispozícii démonov, ktorý pre neho urobia čokoľvek? 

Zahnala som spomienky na nich do podvedomia a snažila sa ignorovať ten tenký hlások, ktorý volal ich mená a prosil o pozornosť. Nemohla som ho počúvať, nemohla som im dať priestor, aby ma rozptyľovali. Už viac nebudem to slabé dievča, ktorému záležalo na druhých. Tá, ktorá sa snažila im pomôcť, plakala a žiadala o ich záchranu. Nie. Boli pre mňa mŕtvi.