Devil- Harry Styles

22.Časť

Prešli sme cez všetky kontroly, a potom mali ešte hodinu čas. Niall sa medzi tým išiel najesť, Liam sa venoval Tracy a Louis spal.

Harry si ma ani nevšímal, lebo celý čas mal oči zapichnuté do mobilu.

Niekto povie že sa mám tešiť že aspoň nemusím odpovedať na jeho otázky, alebo s ním nadväzovať kontakt. Ale ja nie som ten typ človeka, ktorý je ticho a je rád sám.

Nie, ja som rada v spoločnosti, a veľmi rada rozprávam.

Aj keď to posledné mesiace v New Yorku tak nevyzeralo. Ale to bola iná situácia. Teraz, odstupom času mám nato všetko iný pohľad. Už si to tak nevyčítam, a hlavne už som sa z toho (nie síce celkom) dostala.

O šiestej sa ma lietadlo zdvihnúť zo zeme. Teraz je presne pol šiestej ráno. Okolo nás behajú tri malé deti ktoré sa snažia zabiť nudu.

Jedno z nich sa práve potklo, a začalo neovládateľne plakať.

Och, len to nie. Nenávidím plač malých detí. Nemám nič proti malým deťom, ale neznášam keď sú zarevané.

Moja suseda mala tie najurevanejšie deti na svete. V jednom kuse plakali. Len si sa na ne milo pozrel, a oni už spustili ich úžasný plač.

A najviac bolo, keď som ich stretla vo výťahu. Raz, keď som poobede išla s kamarátmi von, a boli sme dohodnutý že sa stretneme v parku, šla som výťahom.

Oni ku mne samozrejme nastúpili, a to decko sa hneď rozrevalo.

Dosť ma vtedy vytočila mamka.

Keď sa to dieťa rozrevalo, pozrela som sa na neho a potom na jeho matku, a povedala som. „Nemôžete povedať tomu malému satanovi, aby už konečne zavrel tu jeho urevanú papuľu? Nedá sa to počúvať!"

Suseda sa na mňa vtedy len ukrivdene pozrela, ale nič nepovedala. Potom som len víťazoslávne vystúpila.

Kým so spomínala na domov, Harry sa už postavil a začal ma volať.

„Už idem." Povedala som a zdvihla sa z dosť nepohodlnej stoličky.

Prešli sme dverami a vyšli vonku kde nás už čakal autobus aby nás dopravil k lietadlu. Všetci sme sa tam natlačili a čakali kým sa pohne. Cesta k lietadlu trvala len asi dve minútky.

Pomaly som vyšla hore schodmi do lietadla. Ešte som sa nadýchla čerstvého vzduchu a poobzerala sa okolo seba. V jednom smere bolo vidno svetielka. Londýn.

Keď som vošla do lietadla, privítala ma mladá letuška. Harry jej podal letenky, a ona nás usadila.

Aj na moje protesty som si musela sadnúť k okienku. Nerada sedím pri okne.

Nebojím sa cestovať lietadlom, a ani mi nie je nejako zle, ale niekedy ma strašne bolí hlava. Radšej som, ak sedím na kraji kvôli tomu, že keď chcem ísť na WC, nemusím sa predierať pomedzi ľudí a tým ich nahnevať.

Vedľa mňa sedel ako inak Harry, a ďalej Niall s Barbarou. Tam ďalej sa niekde nachádzali Liam, Tracy a Louis.

„Harry, teraz už chcem vedieť kam letíme." Pošepkala som mu. Harry sa pousmial, a povedal mi.

„Na Bahamy, a potom odtiaľ loďou na náš malý súkromný ostrov ktorý sme si prenajali. Budeme tam mať všetko. Luxusný apartmán, bazény, more, jedlo a drinky od výmyslu sveta, personál, masáže, a kopu iných vecí."
Ústa som otvorila dokorán, a neverila čo vlastne počujem. „Znie to dobre, však?"

„To sa vážne pýtaš Harry?" Neveriacky som sa na neho pozrela. „Znie to dokonale, priam rozprávkovo!" Nezakrývala som šťastie ktoré zo mňa sršalo.