In the power of the mafia

34.- I don't wanna lose you

„Hej." hlesol Jeremy a pozrel na vodiča. Jonathan sa automaticky naklonil dopredu a my dve s ním. Podľa GPS som videla, že auto mení kurz. A nie len naše auto, ale i ostatné.

„Čo sa to deje?" spýtal sa Jonathan.

„Vráť sa okamžite na pôvodnú trasu!" rozkázal Jeremy vodičovi, no tomu to bolo nanajvýš ukradnuté. Jeremy obratne vytiahol pištol a tom nás už Jonathan zatlačil do sedadiel.

Ani som nepostrehla, ako rýchlo sa naša kolóna čiernych áut dostala na vedľajšiu cestu. Preto pre vodiča nebolo problém zapnúť autopilota a rýchlo bolestivo vyvrátil ruku Jeremimu, ktorý to nečakal a druhou pištolou, ktorú mal u seba namieril na mňa.

„Pohnete sa a prestrelím jej hlavu hneď teraz na mieste." vyhrážal sa muž.

Friderick to mal dokonale premyslené. V každom aute sedel vodič, ktorý patril k našej ochranke. No potom som si pomenula na jeho slová.

„Muži do boja sa dajú v mafii zohnať rovnako jednoducho ako lacné ženy alebo cvičená ochranka."

Naprázdno som preglgla a sledovala spúsť predo mnou. Jonathan sa pomaly rukou približoval k hlavni. Vodič trhol rukou a ozvalo sa štvorhlasné šťuknutie. Zamkol dvere. Jeho prst, ktorý mal položený na spúšti predo mnou sa jemne pohol a Jonathan ma dosť bolestivo stiahol k sebe, práve včas, pretože guľka prestrelila zadné okno a dnu sa dostal chladnejší vzduch.

Prudko som dýchala, zatiaľ čo Jonathan ma pevne držal schúlenú v jeho lone. Bolo vidno, že aj on bol všetkým svätým vďačný, že sa mu podarilo ma skôr stiahnuť ako by mi guľka prevŕtala hlavu. Srdce mi bilo tak silno, až som si myslela, že mi doslova prerazí rebrá.

Všetky autá prudko zatočili. Ozval sa výstrel z mojej tesnej blízkosti a ja som skríkla.

„Pokoj, pokoj." utišoval ma Jonathan a ja som sa odvážila zdvihnúť hlavu, práve keď auto zabrzdilo. Jeremy mal nohu na brzde a zatiaľ nabil pištol. Vodič bol mŕtvy. Šťukli zámky.

„Rýchlo von!" pokynula An a my sme tak spravili. Pod svetrom som nahmatala tú moju zbraň, ktorú som dostala od Jonathana. No len čo sme vystúpili, všimla som si, že aj ostatné autá brzdili. Všade okolo nás bolo voľné priestranstvo, voľakedajšie skladisko pneumatík, po ktorom ostalo zopár múrov či roztrhnuté gumy a poskrúcané plechy.

Viac ma však zasiahla naša nevýhoda. Zatiaľ čo okrem nás sme mali 19 ľudí z ochranky, vrátane An, Billa a Jeremyho, oproti nám stál Friderick, Jednotka a Dvojka, teda Niko, s asi päťdesiatimi mužmi ochranky. Tí na nás okamžite namierili, no ani An a Jeremy neboli pozadu. Jonathanovi sa podarilo vytiahnuť zbraň, no namieriť nie. Ja som stihla akurát na svoju len siahnuť. Na to, že sa to udialo rýchlo a v jeden moment, tá chvíľa, keď sme len nečinne stáli ma ubíjala. Periférnym videním som si všimla, že aj Joseph, Dylan a zvyšok ochranky vytasili zbrane, no veľmi im to nepomohlo. Noel sa ani nepohol a radšej si k sebe tisol moje sestry.

„Znovu vás rád vidím. Bola by z vás pekná rodinka, to sa musí uznať." zaškeril sa kruto Friderick a jeho hlas sa rozliehal po okolí.

Obrátil sa na Noela: „Pôvodne som ťa chcel z toho vynechať, ale snáď ti je jasné, že odtiaľto sa dnes živý už nedostaneš."

Bolo jasné, že Noel bol celou situáciou podobne vystrašený ako ja alebo moje sestry, keďže on sa do podobnej situácie ešte nedostal, ale nedal na sebe nič poznať. Tyrkysové oči odhodlane zabodol do Friderickových.

Vlastne, nikdy som si nevšimla, že naša skupinka akú teraz máme- Joseph, Dylan, Jonathan, ja, Stefany, Vanessa a Noel by sme mohli byť niekedy rodina. No i keď je medzi mnou, Jonathanom a Dylanom hocičo, nech je Joseph aký je, aj tak by som mohla s hrdosťou povedať, že za túto rodinu sa oplatí bojovať. A kedy by bol lepší čas než teraz?