In the power of the mafia

15. - His condition

Vošiel do miestnosti s telefónom pri uchu a nachvíľu zmĺkol, jak si ma tak premeral. Čakala som na jeho reakciu, v poslednom čase ma bavilo mierne si z neho uťahovať. Tentoraz som sedela na voľnom kúsku jeho pracovného stolu a kontrolovala môj nákres s požiadavkou klienta, ešte čerstvo vytlačenou.

Sadol si na stoličku.

„Dobre. Samozrejme, nerobí mi to problém. Účtovanie nechaj na potom, zráta sa to." nachvíľu sa odmlčal a počúval muža na druhej strane hovoru, „A už si sa rozhodol? Dobre, len by som bol rád aby to bolo čím skôr. Iste. Pekný deň."

Pri pozdrave sa mierne usmial a potom zložil.

„Kto to bol?"

„Noel." povedal a pohodlne sa oprel na stoličke.

„Čo chcel?"

„Zdrží sa u nás na pár dní. Možno dva, možno tri."

Chápavo som prikývla: „A rozhodol sa už? Lebo aj toto by sa dalo brať ako niečo za niečo."

„Oproti tomu, že v prípade núdze nám poskytne približne dve desiatky vycvičených ochrankárov, tak asi nie." uškrnul sa a ja som na neho našpúlila pery.

„Fajn, podmienky dohody som nepočula. A ani dôvod dohody."

„Kým to nie je nutné, nebudem ťa s tým zaťažovať." namietol rázne a tak som sa v tom radšej už nerýpala zbytočne.

Podala som mu nákresy aj s papierom: „Myslíš, že som sa utrafila?"

Jonathan si začal pozorne prezerať nákresy čo som mu podala aj s požiadavkou a zatiaľ si kreslila do skicára.

Prerušilo ma, až keď Jonathan na skicár jemne siahol, aby som náhodou neurobila zlú čiaru a ja som mu dovolila, aby si ho vzal a pozrel si kresbu. Bola tam ruža a zbraň, položené vedľa seba.

„Čo to znázorňuje?" opýtal sa a neschádzal pohľadom od papiera, ba prstom prešiel po ryhoch ceruzky.

Teba, ozvalo sa mi v hlave a ja som sa na moment zamračila. Keď zdvihol pohľad, radšej som len ľahostajne mykla plecami. Odložil skicár a ruky mi začal posúvať stále vyššie po vnútornej strane stehien, keď ja som sa rukami zaprela do jeho pliec a so smiechom ho odo mňa odtlačila a postavila sa.

„Ešte tri dni, to vydržíš." povedala som.

Vzala som si skicár s ceruzkou a vybrala sa preč, keď sa za mnou ozvalo: „Ale potom ťa už šetriť rozhodne nebudem."

V pomykove som rýchlo zatvorila dvere a pratala sa kade ľahšie, čo znamenalo odreagovať sa k Stefany.

Povzdychla som. Jonathan vedľa mňa tiež.

„Už čakám, kedy vytiahne snubný prsteň." utrúsil a Jonathan sa začne schuti chechtať.

Noel na nás pozrie, no potom sa otočí späť na Stefany a znova sa zahovoria. Musím povedať, že obaja si naozaj sadli. Ale že naozaj. To už je čo povedať, keďže Stefany mala vždy s niekým problémy.

Položila som si hlavu na jeho plece a on ma automaticky objal. Lepšie som sa oprela a začali sa mi zatvárať oči, zatiaľ čo Jonathan si v telefóne čítal e- mail. Zacítila som na sebe pohľad.

Otvorila som oči a všimla si, že Noel nás sleduje, zatiaľ čo Stefany nikde. Pootvorila som ústa, že sa spýtam kam šla, keď Noel odpovedal.

„Len si odskočila po niečo do izby."

Kývla som na znak, že chápem.

Noel si nás premeral s nečitateľným výrazom, a seriózne som rozmýšľala, či to slabé pozdvihnutia kútikov sa mi zdalo, alebo nie. No vzhľadom na to ako sa tváril, nejako sa mi to nezdalo pravdepodobné.