34.- I don't wanna lose you

3.2K 143 6
                                    

Sedela som na posteli a v rukách si prezerala ten krásny náhrdelník čo mi Jonathan predvčerom kúpil v nákupnom stredisku. Bol absolútne dokonalý a už som ho nehodlala dať z rúk preč. Mal striebornú retiazku, vrch tvorila tvarovaná strieborná pologuľa s rôznymi ornamentmi a k nej bola pripevnená naopak otočená sklenená kvapka s krásnym tvarovaným špicom. No to najkrajšie bolo vo vnútri tej kvapky. Bola tam malilinká červená ruža so stopkou a lístkami. Bolo to maximálne nádherné. Rovnako nádhernú to muselo mať aj cenu ale Jonathan ma odbil s tým, že sa nemám o sumu starať a neprezradil mi koľko zaň utratil.

„Láska, máš všetko zbalené?"

Mlčky som prikývla. Joseph dal nariadenie aby sme sa zbalili a presunuli do úkrytu, pre našu vlastnú bezpečnosť. Namietať samozrejme nemohol nikto.

Jonathan si sadol vedľa mňa a pohladil ma po chrbte. Všimol si náhrdelník v mojich rukách a usmial sa: „Mám ti ho pripnúť?"

„Budeš taký zlatý?"

„Aj zlatší." povedal a ja som sa zasmiala. Odhrnul mi vlasy do strán a pripol mi náhrdelník. Jeho chlad mi nahnal husiu kožu na rukách rovnako ako Jonathanov bozk na zátylok. Privrela som viečka.

„Mali by sme ísť." hlesol potichu pri mojom uchu.

Postavila som sa a Jonathan ma vzal za ruky a pohladil ma po vlasoch: „Postarám sa o teba, dobre?"

Prikývla som a objala ho. Stisk mi opätoval a potom mi vzal kufor a ja som si vzala tašku. Pred domom čakalo šesť áut. V prvom sedel Joseph, Noel a Stefany s dvoma mužmi z ochranky, v ďalšom Dylan a Vanessa s Billom a ďalšími dvoma mužmi z ochranky, v treťom ja, Jonathan a An s dvoma mužmi z ochranky a ďalej len ochranka. Posadali sme si, Joseph ešte zakódoval všetky prístupy do sídla a nastúpil si do auta. Pohlo sa posledné auto s ochrankou a dostalo sa na čelo, potom v tesnom závese pokračovali všetky ostatné autá tak ako boli zoradené. Až na hlavnej ceste sme sa zamiešali medzi ostatné autá a zároveň šli v rovnakej rýchlosti a štýlom jazdy, tak aby sme sa nestratili z dohľadu.

Uvoľnene som sa oprela o Jonathanovo plece a An sa na mňa usmiala.

„Konečne nadišiel čas." hlesla.

„Na čo?" spýtala som sa nechápavo.

„Tento tu," poťapkala muža sediaceho na mieste spolujazdcu pred nami, „Je môj priateľ Jeremy."

Spomenula som si na náš rozhovor u Dylana. Sľúbila mi, že raz mi ho ukáže, no stalo sa toľko vecí, že mi to úplne vyšlo z hlavy. Jeremy sa k nám otočil a prišiel mi už na pohľad rovnako sympatický ako An. Obaja boli živle- veselí a tak trošku i blázniví, no prácu vykonávali ukážkovo. Jeremy mal pekný rovný biely chrup, tmavo hnedé, až skoro čierne vlasy a sivé oči. Jeho úsmev bol doslova okúzľujúci, až som mala pocit, že by som sa takýchto myšlienok mohla v Jonathanovej blízkosti zdržať.

Natočil ku mne rukou a potriasli sme si nimi: „Jeremy."

„Alisson." usmiala som sa a An pošepla, „Je strašne zlatý."

An sa zachichotala a Jonathan si ma prudko k sebe pritiahol a s tým hravým úsmevom ma vyzval: „Kráska aj ja chcem vedieť o čom si šepkáte."

„Čisto dievčenské veci." hlesla An a potom rýchlo zmĺkla, predsa len, Jonathan je jej nadriadený. No ten si z toho nič nerobil.

„Áno. Tomu by si nerozumel drahý." žmurkla som na neho a normálne sa narovnala, ako mi to pás dovoľoval.

Jonathan sa len uškrnul a slabučko ma poťahal ha pramienok bledohnedých vlasov. S An sme sa škerili jedna radosť. Chýbali mi tie časy, keď sme mali na seba o čosi viac času.

In the power of the mafiaWhere stories live. Discover now