Kráčam po tmavej ulici. Nikde neni nikto. Svietia iba poulične lampy. Vždy keď tadeto idem mám čudný pocit. Cítim akoby za mňou niekto ißiel, ale vždy keď sa otočím tak tam nik neni. Je to len moje podvedomie alebo ma naozaj niekto sleduje? Toto sa mi často stáva. Začalo to pred dvoma rokmi. Vtedy som mala 16 rokov. Najskôr som počula zvlášne zvuky a potom som začala pociťovať tieto pocity. Moja kamarátka si myslí, že som psychopat a že si to len namýšlam. Ale ja si to nenamýšlam. Všetko čo sa mi doteraz stalo bola pravda. Nikto mi nechce veriť. Dokonca ani psychógovia mi neveria. Všetci zo mňa robia blázna. Lenže ja niesom blázon. Ja som psychicky v úplnom poriadku.
Škola. Miesto ktorē som nikdy nemala rada. Veď kto ju má rád? Asi nikto. Vždy je to to isté. Prídem tam, nudím sa a potom nás odtial prepustia. Dnes je pondelok. Neznášam ranné vztávanie do školy. Vždy vyzerám ako mrtvola. Najradšej by som bola keby už mám po maturite. Ale na to si ešte počkám. V mojej triede sedím sama v zadnej lavici. Prečo v zadu? Lebo je tam kľud a nik z mojich otravných spolužiakov ma neotravuje. Akurát moja najlepšia kamoška Lacye. Ona totižto sedí predomnou aj z naším retardovaným kamošom Markom.
Začala prvá hodina. Do triedy vošla mitikárka. Ale nebola sama. S ňou prišli dvaja chalani. Obaja boli vyoký a obaja boli v čiernom. Až na to že jeden mal čierne vlasy a druhý bol blondiak. Učitelia to byť nemôžu, takže to sú nový študenti. No super.
"Deti, toto sú vaší nový spolužiaci. Calum a Luke. " Najskôr ukázala na čiernovlasého chalana a potom na toho sexy blondiaka. Snáď ich neposadí ku mne. Neznášam spolusediacich. Vždy zaberú polku lavice a ja nemám ako spať.
"Calum ty si sadni ku Tare a Luke ty ku Samovi." ppvedala učiteľka. Hneď som spozornela. Prečo práve ja? Čiernovlasý chalan sa pousmial a pomalým krokom sa ku mne približoval. Už ho delilo pár centimetrov od stoličky ktorá bola vedľa mňa. Ani nie 5 sekúnd a už sedel na zadku hneď vedľa mňa. Práve narušil moju bublinu. Otočil sa tvárou ku mne a usmial sa na mňa. No nevyzeral zle.
"Ahoj ja som Calum." povedal trochu pošepky.
"Ehm ja som Tara ale to už asi vieš." otočila som sa mu chrbtom a venovala som sa svojej desiate.
"Asi by si sa mala venovať matike a nie tej bagete. Priberieš, keď budeš toľko jesť." otočil sa na mňa a pozrel na mňa takým čudným faceom.
Hnusne som sa na neho pozrela a ďalej jedla. Čo mi bude on rozkazovať čo mám a čo nemám robiť. On ma ani nepozná.
"To by si sa čudovala čo všetko o tebe viem Tara."
Čože to povedal? Ako vedel o čom premýšlam? Ak je to čarodej tak ho z mojej lavice hneď vyhostím a to natrvalo. Čo je on zač?
"Neboj raz sa to dozvieš zlatíčko." dopovedal a zazvonilo na koniec hodiny. Nemo som sledovala ako Calum vychádza z triedy. Čo to má znamenať? To je nejaká skrytá kamera?
Hojte ľudkovia.
Takže toto je môj nový a teda prvý príbeh. Čo ma viedlo k písaniu? Asi to že som mala a mám v hlave kopu myšlienok a asi by bolo blbé si ich nezachovať. Toto je zatial prvá časť. Bude to trochu také menšie psycho. No snáď sa vám tento môj príbeh bude páčiť.
Nezabudnite dať vote or konent.
S láskou Rákosník :---)
