KINGDOM COME

začiatok môjho konca

Neznášam začiatky. Každý začiatok je obkecávanie. Začiatok novej látky v škole je obkecávanie, začiatok reklamy je obkecávanie.
Nikdy to nie je niečo, ako: BUM
Lenže môj príbeh sa mal začať aj skončiť jedným veľkým doslovným BUM.

Stála som tam asi dvadsať minút. Vietor mi lomcoval telom a na chrbte mi naskakovala od zimy husia koža.
Bola som rozhodnutá a už to nezmením. Nikomu tu chýbať nebudem. Hlavne nie tým idiotom zo školy, ktorý sa mi smejú za to, že som iná. Za moje modré vlasy, alebo žlté oči, alebo moje tiché správanie a dobré známky. Za to že s nimi nechodím piť každú sobotu do mesta.

Pozrela som sa pod seba. Čierna voda ma priam vábila, stačilo len pár krokov a bolo by po všetkom.

Urobím to, presviedčala som sa a spravila prvý krok po starom moste, ktorý som si vybrala kvôli tomu, že tam nikto nechodí.

Keď som sa konečne odhodlala spraviť posledný krok do prázdna, na moju večnosť, niečo ma schytilo za rukáv a trhlo mnou tak dozadu, až som spadla na železnú dierkovanú podlahu mosta.

Nebolo to niečo , bol to niekto.
Keď som zdvihla hlavu, nakláňal sa nado mnou chlapec. Mal hnedé vlasy a oči čierne ako tá voda.

,,Prepáč, nechcel som ťa až tak zhodiť.''
,,Si normálny?!'' vykríkla som na neho. Bola som hrozne naštvaná.
,,Ja? Čo si robila ty na okraji mosta? Chcela si skočiť?!'' rozhadzoval rukami a všetko mi vyčítal do tváre.
,,Nie, kochala som sa tým výhľadom ty magor."
,,Ty si vôbec nerozmýšľala! Určite máš ľudí, ktorý ťa ľúbia!"
,,Láska bolí viac, ako skok z mosta," pristúpila som k nemu.
,,Ty to nechápeš!" Zabodla som mu môj ukazovák do hrude.
,,Chápem to viac ako iný!" vykríkol na mňa.
,,Ťažko," zamrmlala som si popod nos.
,,Pred rokom som stál na tomto istom moste, a chystal sa urobiť to isté ! Takže to chápem dosť dobre! " Dosť ma to dostalo. On? Veď vyzeral akoby zdrhol z nejakej titulky časáku. Nemohla som pochopiť ako on mohol mať nejaké problémy, možno s rodičmi, ale mal určite mnoho priateľov a každé dievča, ktoré chcel.
,,A čo ta donútilo neskočiť?" mrzuto som sa ho spýtala a začala som si šúchať ramená, pretože som išla umrznúť.
,,Spomenul som si, že na všetkých ludí, ktorý ma k tomuto dohnali sa môžem zvysoka vykašľať. Život ide ďalej a na Zemi je nás sedem miliárd, takže sa určite nájde niekto kto by ma pochopil,'' prikročil ku mne a podal mi svoj kabát.
,,Dúfam, že si zmierená s tým, že ťa tu určite nenechám," začal ma tlačiť k čiernemu autu.
,,Ja som nepovedala, že nechcem skočiť," zastala som.
,,Okay, beriem , dohodneme sa, že si to necháš na inokedy, dobre?"
,,Jasné pekne si to červenou fixkou zapíšem do kalendára na stole."
,,Máš podivný humor."
,,Nehovor."
,,Páči sa mi."
,,To si asi prvý," podotkla som. Naozaj bol prvý.

Nastúpila som do jeho auta. Kým naštartoval pustil klimatizáciu.
,,Ako sa vlastne voláš ?"
,,Mack."
,,Celé meno."
,,Mackenzie Samles. Hrúza čo ? Ešte aj moje meno mám ako za trest."
,,Náhodou... Mne sa páči."
,,To ti tak verím. A ty?"pozrela som sa na neho.
,,Colin Mare." Ty kokso ! Ešte aj meno má ako z časopisu.

Ahojte:) toto bola prvá kapitola tohto príbehu (aj keď trochu krátka) napíšte do komentára, či sa vám to páčilo a či mám písať ďalej (alebo, čo by sa malo stať ďalej). Nevadí mi aj kritika, veď každý sa učí na vastných chybách. :))
Budem rada za každý koment a hviezdičky :))