Drugs are not always pills [SK]

2. Emily Parks

„Au!" Zamrnčala som keď som dopadla na zem. Vážne si musím odvyknúť prevracať sa ako divá počas spánku, aj keď z mojej letiskovej postele som ešte asi ani nespadla toto je moja premiéra. Chcela som sa vyškrabať naspäť na posteľ no keď som sa dlaňou dotkla niečoho koženého moje ešte zlepené oči sa roztvorili akoby mi niekto pichol nečakane injekciu. 

Do riti.Do riti.Do riti. Som v luxusnom byte v ktorom som v živote nebola. Vážne. Ako som sa sem dostala?! Vyzerá to ako tie byty z letákov kde vám vnucujú byt vašich snov a potom zistíte že stojí toľko čo zarobíte za celý život. Sedela som na zemi a rozhliadala sa okolo seba. No Emily, už len dúfať že si svoj venček nedala niekomu na koho si ani nepamätáš. Síce som sa zobudila v apartmáne mojich snov no nemám práve pocit blahobytu a úspechu.

 Čo sa do riti včera stalo? Povedala som si, že je čas sa postaviť zo studenej sivej-matnej dlažby a poobzerať sa po byte zblízka.Pomocou rúk som sa vytiahla naspäť na gauč a všimla som si že na sklenenom konferenčnom stolíku leží strieborná tácka na ktorej bol tanier s lievancami, sirup, čerstvá pomarančová šťava,Ibalgin a kapučíno. 

Vedľa taniera ležal malý papierik, okraj bol zdobený zlatými ornamentmi po celom obvode „Jedz!". Och, aké rázne a presvedčivé. Kde sme? Vo Fifty Shades? Nech už ten odkaz nechal ktokoľvek, sebavedomie a panovačnosť mu zrejme nechýba. No každopádne môžem byť rada že som sa prebudila vedľa tácky s raňajkami a nie svojimi orgánmi.

Rozhodla som sa na celý tento nezmysel a zmätok na chvíľu nemyslieť, zapla som si televíziu, od ktorej bol ovládač položený hneď vedľa tácky plnej dobrôt, a prepla som na hudobný kanál. Pustila som sa do jedla akoby som nejedla týždne. 

Keď som dojedla vzala som tácku so všetkým špinavým riadom a šla som do kuchyne o ktorej som ako o jedinej izbe vedela kde je, keďže bola prepojená s obývačkou v ktorej som sa prebudila. Tancovala som si do rytmu hudby hrajúcej z televízie a popritom umývala riad. Viem, asi je maximálne divné ako to že som sa prebudila na úplne neznámom mieste a ja si tu umývam riad a tancujem na najnovšiu pesničku od Beyoncé, hocikto iný by tu asi poskakoval a vzal nohy na ramená. Pravda je taká, samozrejme že prežívam nejaké to zdesenie ako som sa sem dostala, kto ma sem priniesol a taktiež kto bol tak milý že mi pripravil raňajky aj s tým panovačným odkazom. Lenže keby som utiekla nemala by som kam ísť. Samozrejme mám matku, no nie je to žiadna výhra vrátiť sa k nej a k Derekovi- jej dementnému sfúkanému frajerovi ktorý by mi pokojne mohol byť aj starší brat. Derek je imbecil, viete si predstaviť, feťák ktorému niet pomoci a tie jeho slizké poznámky ani nespomínam. Je to prasa. A moja matka je chudera. Áno asi to je kúsok drsné lenže tak to je.

 Od kedy môjho otca zastrelili-alebo ako mi tvrdila dokým som nenašla úmrtný list „umrel nešťastnou náhodou, kedy bol v zlý čas na zlom mieste", úplne sa zrútila, nie raz sa ku mne dostalo že sa opila do stavu kedy ležala na lavičke v parku alebo sa vyzliekala v klube pred tínedžermi. 

Chvíľu ma to trápilo, uzavrela som sa do seba čo mi aj ostalo, lenže tieto reči ma už netrápia. Viem, že stále sa nájde niekto kto mi pripomenie „spiťáčku Mary" nejakými fotkami kde bude moja vlastná krv na nerozpoznanie.

 Otcová smrť ňou musela vážne otriasť, pred šiestimi rokmi bola moja mama zástupkyňa riaditeľky v nejakej banke, obliekala sa konzervatívne a elegantne, maľovala sa a starala sa o seba ako o bábätko. A teraz? No nevyjadrujem sa. A to je asi ten dôvod prečo nevyčíňam a čakám čo príde.

Nedlho po tom čo sa moje spomienkové okienko na všetky sračky z môjho života skončilo som začula buchnúť dvere. Že by sa konečne vrátil sám pán domu? Prišli na mňa stresy, môže to byť nejaký bradatý a potetovaný chlap ktorý má v spálni tajnú zásuvku s mačetami, môže to byť svalnatá žena s ulízanými vlasmi a tetovaním na pravom ramene a lukom na chrbte, môže to byť nejaký starý a tučný okuliarnatý plešatý pedofil ktorý ma tu bude mať ako obeť , a môže to by-...