The Mortician's daughter

237 32 0
                                    

Moji drahí angels. Nová kapitolka je tu. Opäť trošku smutnejšia. Ale nezúfajte. Dúfam, že aj napriek tomu sa vám bude páčiť. Enjoy. Vaša Lil *


Dean mal odo mňa zmáčané tričko, ale vôbec mu to nevadilo. Pustil ma až keď som sa ukľudnila a prestala plakať. Utrel mi líca a ja som sa ho s roztraseným hlasom spýtala:

"Myslíš, že to môžeme nejako zastaviť? Že môžeme zastaviť jeho?" Pohladil ma po líci a pozrel mi do očí. Vtom sa ozvalo klopanie.

"Prepáčte, že vás ruším. Woodsová otravuje. Chce ťa vidieť." Povedala Tess otrávene.

"Mňa?" Spýtala som sa jej, keď zo mňa nespúšťala oči.

"Áno, teba."

"Čo chce?"

"Neviem. Utekaj." Vstala som a pobrala sa za ňou do kancelárie. Zaklopala som a keď som začula "ďalej" vošla som. Takmer som omdlela. Dnes bol deň prekvapení.

Z dvoch stoličiek sa okamžite zdvihli moji rodičia a priskočili ku mne. Objali ma a mama zadržiavala plač. Ja som ich len neochotne objala tiež a Woodsovej som venovala spýtavý pohľad.

"Čo tu robíte?" Mama začula môj otrávený tón a pozrela na mňa.

"Bilie. Chýbala si nám."

"Vy mne až tak nie." Odvetila som sucho a sadla si.

"Prečo sú tu?" Spýtala som sa Woodsovej akoby tam moji rodičia ani nestáli.

"Bilie!" Napomenul ma otec. Ani som na neho nepozrela a spýtala sa Woodsovej to isté.

"Prečo sú tu?"

"Chceme aby si sa vrátila domov." Vyvalila som na mamu oči a potriasla hlavou.

"Čo tak zrazu? Chýbala som vám?" Ironicky som sa usmiala, radosť z Deanovej blízkosti striedal hnev.

"Prestaň prosím ťa. " Znova ma napomenul otec.

"Prečo? Čakal si, že sa vám šťastná hodím okolo krku? Na to zabudni." Vyhŕkla som drzo a on sa posadil oproti mne.

"Bilie!" Okríkol ma podráždene.

"Čo? Čo je? Hryzie vás svedomie?"

"Buď ticho. Nevidíš, čo to robí s mamou?" Ukázal na ňu, utierala si oči od sĺz.

"Tak pardón. Prepáč mami. Ublížili ti moje slová? Cítiš sa zle?" Bola som čím ďalej tým viac vytočená a naštvaná.

"Bilie prestaň. Mám toho dosť. Takto sa k nám chovať nebudeš. Nemáš právo." Otec na mňa zvýšil hlas, len som pozrela na Woodsovú ktorá sa do toho nezapájala. Mala som chuť vykričať mu všetko, ako som sa cítila keď ma sem dali.

"Nemám právo? Ako sa opovažuješ niečo také mi povedať? Som vaša dcéra a čo ste mi urobili? Zbavili ste sa ma ako psa, namiesto toho aby ste mi verili." Kričala som po nich. Neobmäkčilo ma ani to, že mama už plakala úplne.

"Bolo vám jedno ako som sa cítila. Chceš to vedieť? Ako sa asi cíti dievča, keď ju rodičia nechajú zdrogovať a odviezť z domu preč? Keď sa na ňu dívajú ako na blázna? Keď čaká, že ľudia, ktorí sú jej najbližší budú stáť pri nej. A oni namiesto toho spravia to, čo je pohodlnejšie. Ušetrili ste si starosti so svojou šialenou dcérou a o to vám išlo tak mi tu teraz nehraj šťastnú rodinku. Nie som šialená, a tu sa našli ľudia, ktorí mi veria. Oni sú moja rodina. Nie vy. Nenávidím vás. Nenávidím." S tými slovami som odišla a tresla dverami. Na chodbe som skoro vrazila do Deana. Pozrel na mňa a chytil ma za ramená.

"Čo sa stalo?" Nemohla som dýchať, pozerala som sa do jeho krásnych očí a nechcela som si pripustiť, že ich zasa neuvidím. Že neuvidím jeho. Moje srdce sa pri tom pomyslení lámalo na kusy, rozbíjalo sa na drobné črepiny a ja som nevedela ako to zastaviť. Slzy si za pár sekúnd našli cestu na moje líca. Nemohla som ich udržať.

"Chcú ma vziať preč. Moji...moji rodičia. Chcú ma ... vziať preč." Trhane pomedzi vzlyky som zo seba ťažko dostala tieto slová. Privinul si ma k sebe a tuho ma objal. Zvierala som v pästiach jeho tričko a v hlave mi zneli slová z piesne Mortician's daughter "I love you more than I can ever scream. Dean akoby to počul, stisol ma silnejšie a zašepkal:

"Aj keby to urobili....vždy ťa nájdem. Vždy si ťa nájdem, Bilie." 







Sladké snyWhere stories live. Discover now