Sladké sny

Days are numbered

Pokračujeme moji drahí Angels. Od tejto časti to naberie trošku iný spád. Však si prečítate sami. Dúfam, že sa bude páčiť. Musím vám poďakovať za ohlasy na moje príbehy. Som v tom začiatočník a napriek tomu som tu nečítala žiadne negatívne komenty, čo si strašne vážim a som za to rada. Zdraví Vaša Liliht *

Prebudila som sa s bolesťami. Ruky som mala krvavé. Líca mokré od sĺz. Do izby mi vbehla mama, ktorú zobudil zrejme môj krik. Nestihla som nič spraviť. Ani si zakryť rany na rukách.

Zasvietila a uprela na mňa vydesený pohľad. Jej dcéra sedela na posteli s uplakanými očami a ruky mala celé doráňané. Čo jej asi behalo hlavou? Že mi to spravil niekto v sne? Ani náhodou.

Rozbehla sa ku mne, chytila mi zápästia a pozrela na rany. Zúfalo sa rozkričala.

"Čo si to urobila? Bilie, čo si si to urobila?" Vytrhla som sa jej zo zovretia a rozplakala sa ešte viac. Myslela som len na Deana. Videla som to znova pred sebou. Stále dokola a dokola. Ako mi jeho modré oči miznú v tme, keď sa zavrela rakva. Bol tam uväznený, kvôli mne.

Mama vybehla z izby s plačom a o chvíľu sa vrátila s otcom. Rozospato na mňa pozrel. V prvom momente vôbec nechápal, čo sa deje. Mama stále mrmlala to isté "Ublížila si, ublížila si".

Otec mi obzeral ruky, pohladil ma po tvári a potom doniesol lekárničku. Vyhrnul mi rukávy, aby ma ošetril. Rany neboli hlboké ale bolo ich viacero. Najprv mi utrel krv, vydezinfikoval a nakoniec zalepil. Po celú dobu som nepovedala ani slovo. Aj tak by mi neverili. Mysleli si, že to je kvôli Lukovi. Verím tomu vôbec ja sama? Čo ak som sa zbláznila a naozaj si sama ubližujem. Nie, to predsa nie je možné. Videla som to. Cítila. Ako mi driapal ruky ten prízrak. Cítila som Deanov strach o mňa, ten bozk. Všetko. Nemôže to byť len v mojej hlave. Nie som blázon. Nie som.

Len som tam sedela, plakala a nechala otca dokončiť to, kým mama plakala vo dverách. Potom ma uložil, prikryl a aj s mamou odišiel. Dúfala som, že to budú brať ako chvíľkové zlyhanie, že som proste nezvládla Lukovu smrť. Ale to čo sa stalo na druhý deň zmenilo ich názor.

Sedela som v škole. Oči som mala červené od toľkého plaču. Po poslednej hodine som sa zdvihla a s kapucňou stiahnutou do tváre som šla na záchod. Vošla som do jednej kabínky a vyzliekla si mikinu. Bolo mi v nej teplo celý deň ale nemohla som chodiť po škole s dorezanými rukami. Vyzliekla som si tričko a chystala sa obliecť si len mikinu. V tom sa otvorili dvere a ja som hľadela na prekvapenú Claru. Mala som zamknúť.

"Bože môj. Bilie!" Clara, moja kamoška. Pozrela mi na doráňané ruky a s otvorenými ústami na mňa upierala vydesený výraz. Rýchlo som sa obliekla a vybehla von.

Asi v polke cesty ma zastavila Clara. Volala na mňa hodnú chvíľu ale keď som sa neotočila a kráčala ďalej, dobehla ma a chytila za ruku. Zovrela ma dlaňou nad mojím lakťom. Stará rana ma zaštípala a s bolestným výrazom som sa k nej otočila.

"Prepáč. Čo sa ti stalo?" Spýtala sa ale ja som neodpovedala, len som potriasla hlavou. Pohla som sa ďalej ale ona ma zasa zastavila. Tentoraz ma chytila za zápästie a ja som zastonala ešte hlasnejšie. Zhrozene na mňa pozrela ale to už som bežala domov a neotáčala sa.

Vbehla som do domu a namierila si to rovno do izby. Zasa som plakala. Ani som si to neuvedomila. Rany ma pálili, najradšej by som si všetky náplasti a obväzy strhla. Sadla som si na posteľ a oprela si hlavu do dlaní. Čo mám robiť? Ako sa mám zbaviť tých strašných snov? A čo je s Deanom?

Počula som ako sa naši dole o niečom dohadovali. Potom otec vbehol do izby. Nestačila som ani zareagovať keď zo mňa doslova strhol mikinu. Teraz mal dokonalý výhľad na celú tú spúšť, ktorá mi zdobila telo. Zhrozene sa na mňa pozrel. Jemne potriasol hlavou akoby tomu čo vidí ani neveril.

Potom bez slova odišiel a zavrel za sebou dvere. Schúlila som sa na posteli a zavrela oči. Stále som myslela len na jedno. Čo sa stalo s Deanom?

V ten istý deň si ma večer otec s mamou zavolali dole. Sedeli sme tam chvíľu úplne potichu. Až potom sa mama spýtala:

"Bilie...to si spravila kvôli Lukovi?" Mala som chuť vykríknuť, že nemajú ani poňatia čo sa deje s ich dcérou ale mlčala som. Zatiaľ.

"Zlatko, chceme ti pomôcť. Povedz nám čo sa stalo." Oči mi behali striedavo od jedného k druhému a do očí sa mi tisli slzy.

"Ja...." Začala som. Ale čo som im vlastne chcela povedať?

"Čo sa deje? Je to kvôli Lukovi? Veď už je to nejakú dobu, mysleli sme že si v poriadku."

"To zjavne nie je." Povedal podráždene otec a ja som sa zamračila.

"Nič nevieš." Odpovedala som potichu a naštvane.

Otca to rozzúrilo a začal na mňa naliehať.

"Tak mi povedz, čo sa deje. Odpovedz nám. Prečo si ubližuješ? Ak to súvisí s Lukom..."

"Nie, on s tým nemá nič spoločné." Kričala som na otca.

"Tak o čo ide? Do pekla, Bilie. Čo majú znamenať tie jazvy? Úplne nás rozhodilo, keď sme ťa včera tak našli ale to čo nám povedala Clara.... Ako dlho to trvá ? Hm? Od Lukovej smrti? Alebo ešte pred tým? Prečo to robíš?" Rozvzlykala som sa ako malé dieťa. Už som nevládala.

"Luke s tým nič nemá. Nerobím to, okej? Neubližujem si."

"Tak ako nám vysvetlíš tie jazvy?" Otec na mňa zvýšil hlas a oči mu blčali hnevom a neistotou. Bol úplne vyvedený z miery. Mama len zvierala ruky v lone a pozerala na mňa s ľútosťou.

"To nepochopíš." Stíšila som trochu hlas.

"Bilie okamžite mi odpovedz. Ubližuje ti niekto?" Zmiernil tón a nahol sa ku mne.

"Áno."

"Kto? Zlatko musíš mi to povedať." Naliehal.

"Nič s tým neurobíš. Nič. Nedá sa to." Plakala som a snažila sa nadýchnuť. Sotva mi bolo rozumieť.

"Akože nie?" Rezignovala som. Proste som mu všetko povedala.

"Nie je skutočný. Sníva sa mi o nejakom tieni, ktorý mi ubližuje a vždy sa potom zobudím s novými ranami. Ja neviem prečo. Takže ho nemôžeš zastaviť. Proste sa nedá zastaviť." Oprela som si hlavu do dlaní a utrela si mokré líca. Otec chvíľu mlčal.

"Pane Bože, Bilie. O čom to tu rozprávaš?" Pozrela som na neho. Neveril mi. Ani jedno slovo. Ale kto by mi veril takú hlúposť?

"Je to pravda." Posledná veta na moju obranu. Oprel sa a prehrabol si vlasy. Potom ma poslal do izby. Čo sa dialo zbytok večera neviem, zaspala som.

Prebrala som sa ráno. Dnes žiadny sen. Žiadna nočná mora. Tá prišla až ráno.

Nachystala som sa do školy. Obliekla, vzala tašku a šla dole. Mama ma v hale zastavila.

"Zlatko, s otcom sme sa rozhodli....Bude to pre teba najlepšie." To bolo všetko čo mi povedala. Obrátila som sa, keď ma za ruky chytili dvaja muži. Boli v bielom a jeden z nich mi niečo pichol. Svet sa mi rozmazal a úplne upadol do tmy keď ma ťahali k autu. V hlave sa mi rozozvučala známa hudba. Počúvala som Andyho hlas, ktorý z môjho podvedomia spieval "Days are numbered and you're no fools, nobody's fool".