Devil in the Mirror

274 30 4
                                    

Devil in the Mirror (jedna z mojich obľúbených), názov dnešnej časti ako ste si už iste prečítali, takže ani vlastne neviem prečo to tu píšem :D A samozrejme nám znova nejako súvisí s tým čo sa stane v príbehu ďalej. Celkom by ma zaujímalo ako sa vám pozdáva, že používam pesničky BVB ako metaforu a spojenie k deju. Takže mi napíšte svoj názor do komentov ak sa vám chce :) Užite si časť, dnes zasa trocha dlhšiu. Dúfam, že sa bude páčiť. :) Zdraví Vaša Liliht *


Prebrala ma Tess. Sedela vedľa mňa na posteli, držala ma za ramená a triasla mnou. Vydesene som na ňu hľadela zatiaľ čo sa ma snažila upokojiť.

"Bilie! Už je to okej. Bol to len sen." Uprela som pohľad do jej očí a chytila sa jej rúk. Mala som pocit, že spadnem, aj keď som sedela na posteli. Trochu som sa upokojila ale srdce mi stále vynechávalo. Pred očami som mala stále ten náhrobok a Deanovo meno vyryté do kameňa. Nemohol byť mŕtvy. Nemohol. Nebol, cítila som to. Cítila som, že žije. Mohol za to prízrak? Chcel aby som si myslela, že je Dean mŕtvy?

Ľahla som si a držala Tess za ruku. Nie nedržala, zvierala som ju ako kliešť. Bola som vydesená, roztrasená a zlomená. Nemala som na sebe ďalšie fyzické jazvy, tieň mi neublížil na tele, ale moja duša horela. Lámala sa na kusy s každou spomienkou na ten náhrobný kameň.

Tess ma hladila po vlasoch, kým som znova zaspala. Ráno som sa prebrala vedľa nej. To dievča tu so mnou zostalo celú noc. Tuším som si práve našla kamošku. Z centra pre podivínov. Prečo nie? Už som bola jednou z nich.

Po raňajkách sme pretrpeli pár hodín učenia a potom sme si šli každý po svojom. Tanner a Paul blbli pri počítačoch, tí dvaja boli vážne závislí na hrách. Ale bola s nimi sranda. Ostatní boli tiež v klubovni. Len Anna bola u seba v izbe a hrala na husliach a Lena bola Boh vie kde. Vzala som si skicár a vyšla do záhrady. Chcela som si to tu poobzerať.

Vyšla som hlavnými dverami a pozdravila vrátnika, ktorý sa na mňa usmial. Vkročila som na trávnik a blížila sa k vysokým stromom. Za rohom som zbadala lavičku, ako stvorená na kreslenie. Sadla som si a otvorila zošit. Začala som si kresliť, keď ma vyrušil hlas.

"Čo to bude?" Zdvihla som oči a zbadala Tess. Usmiala som sa na ňu.

"Neviem, len tak čmáram." Sadla si ku mne a pozrela na moju kresbu.

"Trochu temné." Pohľadom som prešla po papieri, ani som si neuvedomila, že tie hlikiháky pripomínajú ten prízrak zo sna.

"Máš pravdu." Chvíľu som mlčala a potom som sa jej znova zahľadela do očí. "Ďakujem, že si včera ostala so mnou."

"V pohode. Bola si úplne vyklepaná. Čo sa ti snívalo?" Pokrútila som hlavou. Nevedela som, či sa jej mám priznať.

"Ale no ták. Bojíš sa, že vyznieš ako blázon však?" Začala sa smiať. "Nepoviem to Arthurovi, sľubujem."

"Kto je Arthur?"

"Ten cvok, čo sa hrá na psychológa. Počula som, že si mu nepovedala ani slovo. A dobre robíš. Aj tak by ti začal splietať niečo o duševnej rovnováhe a depresiách. Hovorí to každému." To už som sa usmievala aj ja. Tess nabrala viacej odvahy a nedala sa odbiť.

"No tak. Von s tým." Jej milý pohľad ma povzbudil. Povedala som jej teda pravdu. Že ma v snoch prenasleduje prízrak a ubližuje mi. Keď som si vyhrnula rukávy a ukázala jej jazvy, Tess na mňa vyvalila oči. "Páni. Ty máš teda pech." Neisto som zdvihla obočie.

"Ty mi veríš?" Znova sa usmiala.

"Nevyzeráš ako blázon. Keď som povedala mame a kamoškám, že ma obťažuje jej frajer, tiež na mňa pozerali ako na blázna. Tak som zdrhla a dostala sa až sem. A oni mi uverili. Takže to isté spravím ja. Budem ti veriť." Opätovala som jej úsmev.

"Ďakujem."

"Kto je Dean? V noci si sústavne vykrikovala jeho meno." Pozrela som na ňu, v očiach mala takú detskú zvedavosť. Zamyslela som sa, veď ja ani neviem kto je.

"Môj strážny anjel. V každom sne ma zachránil." Do očí sa mi tlačili slzy. Tess si to všimla a chytila ma za ruku.

"Čo sa stalo?"

"Mám pocit, že sa z toho zbláznim. Ani neviem, či je skutočný. Ale videla som jeho hrob. V tom poslednom sne." To už som sa rozplakala úplne a Tess ma objala. Oprela som si hlavu o jej rameno. Konečne som sa mohla niekomu vyrozprávať, zdôveriť a to bez strachu, že by ma odsúdil. Uľavilo sa mi, hoci mi stále srdce zvieral strach.

Na druhý deň som mala zasa stretnutie s Arthurom. Tess mala úplnú pravdu. Ani teraz som mu na nič neodpovedala a on sa snažil presvedčiť ma, aby som spolupracovala nejakými poučkami o duševnej rovnováhe. Večer nás prišla skontrolovať Chloe, jedna z pracovníčok v centre. Platilo tu pravidlo o desiatej zhasnúť a spať. Ale málokto ho dodržoval. Keď prešla všetky izby a vrátila sa do svojej na konci chodby, Tess sa potichu prešmykla ku mne. Dlho sme sa rozprávali, o škole, kamarátoch, hudbe a veľa ďalších veciach. Asi okolo polnoci sa Tess pobrala spať ale sľúbila, že sa vráti ak budem mať znova nočnú moru.

Dala som si teda slúchadlá a pustila si Black Veil Brides. So slovami piesne Devil in the Mirror som upadala do spánku. Pieseň začala hrať odznova, keď som stála nad hrobom môjho záchrancu. Bola som na tom istom mieste ako naposledy. Dean. Môj strážny anjel.

Po líci mi stiekla slza a ja som prstami prešla po každom písmene na studenom kamennom náhrobku. Keď v tom... BUM. Prvý úder. Tlmený zvuk mi zastavil srdce. A potom znova. Bum. Bum. Bum. Pod nohami sa mi otriasala zem s každým buchnutím. Čo sa to deje?

Kľakla som si a položila dlane na vlhkú hlinu. Bum. V rukách som pocítila vibrácie. Ozývalo sa to priamo podo mnou. Každý úder sa preniesol zemou až do môjho tela.

"Dean?" Spýtala som sa hoci som nečakala odpoveď. Ale ona prišla. BUM. Hlasnejší úder než predtým.

"Dean?" Odpovedal mi stále hlasnejšími údermi. Zaborila som prsty do hliny a začala ju hrabať z jeho hrobu. Metala som rukami tak rýchlo ako som vedela. Ruky som mala špinavé od mokrej zeme ale neprestávala som. Každý úder mi dodával silu. Tie zvuky boli desivé a plné nádeje zároveň. Po dlhej chvíli, keď už som mala ruky vysilené a líca mokré od sĺz som nechtami o niečo zaškrela. Odhrnula som zeminu z toho povrchu. Sedela som na truhle. Mala lesklý povrch, v ktorom sa odrážalo mesačné svetlo aj môj vlastný obraz. Posledný úder.

Posunula som sa na bok a snažila sa ju otvoriť. Už som to skoro mala, keď som zazrela v odraze nad sebou ten tieň. Skláňal sa nado mnou v jeho dlhom plášti. Jeho odraz sa vyjasňoval. Pod čiernou kapucňou sa do mesačného svetla postupne vynorila tvár. Moje srdce sa znova zastavilo. Tvár bola chudšia, úzke pery zmenili farbu z ružovej na šedú ale tie oči. Jeho zelené oči boli rovnaké. Rovnaké ako keď som ho videla naposledy. Položila som dlaň na jeho odraz na vrchu rakvy a zdesene vydýchla.

"Luke?"


Sladké snyWhere stories live. Discover now