Prvý kontakt

653 46 4
                                    

Tááááákže, dlho som to nevydržala a prinášam vám nový príbeh, pretože moja šibnutá hlava chrlí ako divá a nedá mi oddýchnuť. Zasa niečo iné od mojich predošlých stories. Jedna poznámočka na záver. Keďže som sa totálne zbláznila do BVB a ich pesničiek (áno, chalani majú fanúšikov aj starších než 15-18) tak ich maličko využijem aj v mojom príbehu. Nie, chalani osobne tam nebudú, ale ich hudba áno. A zase nám tu bude vystupovať rebel s modrými očami, tak mi to odpustite a nezabite ma :D Snáď sa tu nájde niekto koho táto story bude baviť. Teším sa pri ďalšej časti. Vaša Lil *


Čím by sa patrilo začať? Aha, jasné. Takže, volám sa Bilie. Som skoro plnoletá. Vravím skoro, pretože už sa toho neviem dočkať. Nie kvôli alkoholu, ak vás to napadlo. Len budem konečne zodpovedná sama za seba. Samozrejme, ak sa toho dožijem. A prečo by som sa nemala? Nuž...

Všetko začalo asi mesiac po tej nehode.

Bola som normálne, trošku výstredné dievča, ktoré malo veľa kamarátov a svoju lásku, Lukea. Trávili sme spolu veľa času a aj keď sme spolu boli krátko, boli sme do seba zbláznení. Teda, Luke určite viac. Každú chvíľu mi volal alebo písal, kde som, s kým som, čo robím. Bol fakt pozorný. A žiarlil. Bol taký zlatý. Stále si ma obraňoval, iný chalan sa na mňa nesmel ani pozrieť, inak bolo zle.

S našimi si veľmi nerozumel ale to som príliš neriešila. Chodila som s ním predsa ja, nie oni. Inak bolo všetko super. Lenže potom sa to stalo. Išli sme na párty do vedľajšieho mesta. Ja som šoférovala, pretože šli s nami aj Lukovi kamoši a chceli si spolu vypiť. Párty bola skvelá, bavili sme sa, tancovali, bol to jeden z najlepších večerov aké si pamätám. Až kým sme sa nevybrali domov.

Bola som unavená a tak som šla rýchlejšie než obvykle aby som nezaspala. Počula som chalanov ako sa rehocú na zadnom sedadle, Luke vedľa mňa bol otočený k nim. Práve rozoberali jedno dievča z baru, keď nám v zákrute do cesty vbehlo nejaké zviera. Spanikárila som, dupla na brzdu a strhla volant. Ani som nezaregistrovala kamión oproti. Silné svetlo ma oslepilo, až do nárazu som počula smiech chalanov, ktorý nič netušili. Prebrala som sa v nemocnici. Ja aj chalani sme vyviazli so škrabancami a o niekoľko dní sme boli v pohode. Všetci okrem Luka. Neprežil to. Všetci mleli niečo o tom, že keby nás priviezli skôr do nemocnice, a keby bol ten náraz o kúsok vedľa.... Ale ja som ich nepočúvala. Luke bol preč a ja som sa musela naučiť žiť bez neho.

Bolo to pre mňa hrozné ale dostala som sa z toho. Po pár dňoch neustáleho plaču som zasa začala chodiť von, postupne som sa vrátila do svojho života. Ale už bez Luka.

Bol piatok, sedela som v izbe a počúvala Black Veil Brides. Aj vďaka nim som zvládala tie posledné týždne. Na nohách som mala notes a kreslila som si. Oči sa mi zatvárali od únavy. Odložila som ho na stolík, a hudbu prepla na slúchadlá. Ľahla som si a pomaly zaspávala, v ušiach mi znelo "I am bulletprooof".

Zrazu som sa ocitla na neznámom mieste. Skoro nič som nevidela. Neviem, či tam bola taká tma alebo proste okolo nič nebolo. Obzerala som sa okolo seba. Necítila som sa tu dobre. Nemohla som sa pohnúť. Stála som na mieste ako prikovaná. Začula som z diaľky krik. Kde som? Prečo som tu? Kto to kričal? Hlavou mi vírilo milión otázok. Nikto mi na ne však neodpovedal. Na hrudi ma niečo ťažilo, sotva som dýchala. Potom sa to začalo ešte zhoršovať. Do vlasov mi vošiel vietor. Moment. Vietor? Odkiaľ sa tu vzal? Bol to vôbec vietor? Ale ak nie, čo to bolo?

Chytila som sa za vlasy, tam kde som to ucítila. Vlasy som mala ako z ľadu. Ruku som musela hneď odtiahnuť, trela som si dlane aby sa mi znova ohriala. Vtedy som si všimla, čo mám na sebe. Svoje obľúbené kúsky. Stála som tam celá v čiernom. Úzke nohavice, tričko s logom Black Veil Brides, čierny šál, kotníkové čižmy. Len moje náramky chýbali. Nosila som ich vždy, prečo ich teraz nemám?

Ďalší krik. Strhla som sa. Snažila som sa odlepiť si nohy od zeme. Cítila som, že by som mala bežať preč. Ale kam? Ani som nevedela, kde som tak kam by som bežala? Preč. Zaznel mi v hlave môj vlastný hlas. Oči som uprela pred seba. Zdalo sa mi, že tma predo mnou je bližšie. To ale nebolo možné. Alebo áno? Prižmúrila som oči a lepšie sa prizrela. Naozaj sa približovala. Ako hmla, ako čierny opar. Blížila sa ku mne v nejasnej siluete. Zakričala som. Ale mohol ma vôbec niekto počuť? Bol tu niekto? Áno, musel byť, predsa som ho počula. Zadrapila som sa prstami do vlastnej nohy a snažila sa ňou pohnúť. Hmla bola stále bližšie. Načahovali sa ku mne čierne priehľadné ruky. Ťahali sa popri zemi s otvorenými dlaňami. Vydesená a unavená som klesla na zem. Boli už len kúsok odo mňa, posledný pohyb. Ľadové prsty sa mi obvinuli okolo členka. V ten istý moment som na ramene pocítila dotyk. Živý, ako som bola ja. Strhla som sa a otočila. Uprel na mňa modré oči, čierne vlasy mu padali do bledej tváre. Obklopovalo ho slabé svetlo. Podal mi druhú ruku aby mi pomohol vstať. "Bež!" Napomenul ma hlbokým hlasom. Chcela som protestovať, že sa nemôžem pohnúť, že som to skúšala. Ale nemusela som. "Bež!" Nohy povolili. V sekunde som stála vedľa neho a rozbehla sa s ním preč.

Zobudila som sa. Triasla som sa od strachu. Poviete si, normálna nočná mora, však? Omyl. Vydesená som schytila perinu a odhodila ju zo seba. Na členku som mala červený otlačok ruky, ktorý ľadovo pálil. Nebol to len sen, bolesť bola skutočná, rovnako ako značka, ktorú na mne zanechal ten čierny tieň. Pred sebou som stále videla tie modré oči. Kto bol môj záchranca a kde sa tam vzal?

Sladké snyTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang