NOVÝ ŠÉF

Kapitola 1

Jún

„Ema!" sťažujem si ako nastupujem do svojej audi a6. Môj plán bol jednoduchý, odcvičiť a ísť domov. Lenže to by mi moja úžasná kamarátka nemohla zavolať už tretíkrát tento týždeň s tým, že súrne potrebuje, aby som zbehla do hotela, ktorého vlastníkom je aj jej milovaný Alex. Nemôžem uveriť, že sú to takmer dva roky, čo sme ich zoznámili.

„Prosím, prosím," ozve sa mi v telefóne.

„Naposledy." prisľúbim a pokračujem v jazde, „aj tak nechápem, prečo tam nemôže ísť Alex?"

„Pretože, toto je prekvapenie." odpovedá reproduktor.

„To si vravela aj predtým." Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že je za tým niečo viac. Je až príliš zvláštne, že práve ja musím ísť pre tie veci a nikdy to nepočká. A vôbec, prečo by si to nechávala doručiť práve do hotela? A argument, pretože tam stále niekto je, aby to prebral, mi nepríde dostatočný.

Napriek tomu som tu. Auto nechávam blízko hlavného vchodu. Vrátnik sa na mňa rozpačito usmeje. Určite si myslí, že pracujem ako Emina osobná asistentka. Tie dva razy bol práve tento milý muž v najlepších rokoch tou osobou, ktorá mi balíky predala.

„Dobrý deň, Ed," pozdravím, „prišla som pre ďalšiu zásielku."

Pozdraví mi, „dnes mi nič neodovzdali, poďte so mnou," a tak ho nasledujem len v športovej podprsenke a obtiahnutých krátkych leginách s vysokým pásom k recepcii. No, čo už, Ema ma zastihla práve vo fitku a keďže jej to tak veľmi súrilo nemala som čas ísť domov sa umyť a prezliecť. Vlasy mám takisto stále zopnuté v cope a nemám na sebe ani gram mejkapu, keďže pri potení mi to nepripadá praktické.

Recepčná s čiernymi vlasmi v ulízanom drdole sa na mňa mračí, kým jej Ed vysvetľuje situáciu a trochu ma zneistí. Viem, že sa môj aktuálny vzhľad sem ani trochu nehodí, no to ju nikto nenaučil, že zazerať je neslušné?

Napokon sa jej drobné telo s veľkými prednosťami rozhýbe, daruje mi falošný úsmev, „balíček je u pána Kaina, odprevadím vás." každé slovo je podčiarknuté povýšenectvom, ale ignorujem to.

„Radšej počkám tu." navrhnem. Nemám chuť sa promenádovať po chodbách v prepotenom odeve. Možno si to táto slečna nemyslí, ale som si dobre vedomá nevhodnosti tohto outfitu. Mala som sa ísť predsa len prezliecť.

Premeria si ma, „to nepôjde," takmer rozkáže, „slečna Ema trvala na tom, že zásielku si preberiete priamo vy osobne."

Zamračím sa, o čo ti dopekla ide, kamoška?

„Myslela som, že kuriér nechá balík práve u vás." snažím sa pochopiť prečo by bol niekde inde.

„Pozrite, slečna," nešetrí nadradenosoťu a ja prisahám, že ak by nešlo o Emu už dávno jej strelím a odídem, „pán Kain ma informoval, že má balíček pre slečnu Emu a tá zase volala na recepciu a chcela sa usitiť, že chápeme ako je dôležite, aby bol odovzdaný priamo vám."

Vzdám sa, „tak dobre, veďte ma." možno je to skutočne niečo osobné a nechcela, aby to prešlo rukami zvedavých očí.

„A ten pán Kain je váš nadriadený?" zisťujem cestou.

„Je to majiteľ." prekrúti nado mnou očami a kráča ďalej. V lodičkách až prirýchlo. Darí sa mi však najmä vďaka ružovým teniskám s ňou držať krok. Čiže majiteľ, takže Kevin. A ja začínam mať podozrenie prečo bolo tak náramne dôležité, aby som prišla práve ja. Zabijem ťa, Ema! Sľúbim si v duchu práve keď tmavovláska zaťuká na dvere a opatrne ich otvorí. Ja zatiaľ ostávam na chodbe, kým počujem ako oznamuje, že som prišla.