Blind Love

7. True

V minulej časti :

sedel na gauči a s niekym volal : Neodpracem ju , verím jej! Zvrieskol do telefonu a ja som si potom odkašlala.

„Môžeme ísť ?" Jemne sa spýtal a hneď odložil mobil. Ja som jemne prikívla , bála som sa čo by sa stalo keby mu odpoviem , už aj tak som mala roztrasený hlas. Odviedol ma k autu a nastúpili sme. Tak veľmi som sa bála. Celý čas mlčal a ja tiež , nemala som odvahu niečo povedať.

„Prosím , neboj sa ma." Povedal napokon a snažil sa o menší úsmev. Ja som sa stále pozerala do okna a neodpovedala mu.Ubehlo ďalších pár minút ticha a v tú chvíľu som bola odhodlaná pustiť rádio aby ma aspoň niečo vytiahlo z mojich myšlienok. Až na poslednú chvíľu som si všimla ,že tam rukou smeroval tiež. Naše prsty sa dotkli na gombíku , ktorým išiel zapnúť rádio. Chvíľkovo sme sa na seba pozreli. Odvrátila som od neho pohľad a započúvala sa už do zapnutého rádia. Hrala v ňom nezaujmavá popová pesníčka. V tú chvíľu ho Justin znovu vypol. Periférne som videla jeho výraz. Oči mal tmavšie najmenej o odtieň a zaťaté zuby. Vyzeral dosť strašidelne, musím uznať ,že ma to nútilo báť sa viac a viac.Autom sme išli iba pár minút ale zdalo sa mi to ako celú večnosť. Zrazu zastal, auto elegante odparkoval na krajnici nejakej bočnej cesty. Najlepšie miesto na zbavenie sa ma , pomyslela som si. Vystúpila som z auta a videla som ako vystupuje aj on. Prešla som k jeho strane a vyrovnane sa postavila pred neho. On zamkol auto a pohol sa o 2 kroky ďalej.

„Tak poď." Zobral moju ruku a otočila sa mi chrbtom

„Načo to predlžuješ?"Spýtala som sa ho odhodlane.

„Issabel nechcem ťa zabiť." Odpovedal mi a podišiel ku mne. Pevne zovrel moju ruku a s čo najväčšou námahou sa usmial. Išli sme asi 5 minút po trávnatej cestičke hore kopcom. Bola tam veľká záhradná hojdačka a malé ohnisko. Bol tam nádherný výhľad na mesto. Posadil sa na hojdačku a poklepkal na miesto vedľa seba na znak ,že si mám prisadnúť. Tak som si prisadla k nemu a pár minút sme iba nemo pozerali na ten krásny výhlad. Bola tma a mesto bolo krásne rozsvietené.

Z pohladu Justina :

Viezol som ju tam , kde by sme mohli mať kľud. Dúfam som že to pochopí. Myslela si ,že ju chcem zabiť. Práve teraz so mnou sedela na hojdačke a pozerala sa na panorámu tohto nechutného mesta.

„Vídíš to ? Toto mesto je osudné každému.Nevyberá si , kto si , či si bohatá, či chudobná , či si milá , či si zvrátená. Každý v ňom padá na kolená. Ty vidíš iba rozsvietené mesto v noci. No ja vidím ako tie lampy vrhajú tieň a niekomu už niet pomoci." Začal som jej rozprávať svoj životný príbeh. Chcel som jej povedať , nech čo najrýchlejšie odtiaľto odíde a zabudne na mňa a na všetkých..lebo tu ju nečaká nič dobré.

„Toto mesto aj v lete je studené ako ľad. Ľudia v ňom prestali cítiť. Zabudli odpúšťať. Zabúdajú na všetko , na svoje rodiny , na svoje domovy. Kvôli luxusu sú schopný zabiť svojich vlastných." Pokračoval som ďalej , videl som to čiastočné zdesenie v jej tvári. Netušil som čo teraz okrem znechutenia cíti , no bol som odhodlaný pokračovať.

„Cez deň si ty všimneš bezdomovca ako žobre , no ja ho vidím v noci ako pre tie prachy niekoho zabije. To mesto je odlišné a ja som sa mu prispôsobil.Cez deň normálny študent , v noci riešim obchody. Nie sú legálne." Nevedel som či chce vedieť viac tak som zmlkol.

„Jay , načo mi to vysvetluješ?" Spýtala sa ma po chvíli.

„Lebo dúfam ,že nikdy toto mesto neuvidíš mojim pohladom." Odpovedal som jej vzpriamene. Bola jej zima, predsa len , mal som pravdu. Toto mesto je chladné. Zbehol som do auta a vytiahol z neho deku do ,ktorej som ju zabalil.

„Ďakujem." Odpovedala milo a ja som si zaslúžil od nej malý bozk na líce. Vážne ? Po tej noci sa ma bála pobozkať ? Síce vtedy nevedela čo som zač ale dúfam ,že jej správanie sa nezmení.

„Odveziem ťa domov ? Nechcem aby si mi tu zamrzla." Spýtal som sa s malou štipkou smiechu v hlase. Aj v tme som videl jej úsmev na perách. V tme tohto hnusného chladného mesta , bola ona. A bola nádherná , zaodetá v neistote. Chlad ju lámal v predstavách som ju mal nahú a rozosmiatu. Lebo jej úsmev vyžaroval teplo , ktoré bolo cítiť. Po dlhej dobe som okúsil teplo. Vždy to bol iba chlad a len jeden jej úsmev stačil na roztopenie všetkých ľadov okolo mesta.

„Zostaňme ešte." Poprosila ma a postavila sa z hojdačky. Deku nechala tam a nechala vietor nech sa hrá s jej vlasmi , s jej šatami. Bola ako malé dieťa. Šťastné malé dieťa.. A ja som nemal nárok jej to šťastie brať. Ani toto mesto nemalo nárok. V tú noc , keď som ju tam pozoroval ako zdvíhala ruky k oblakom , ako jej vietor podfukoval šaty a dával mi stále možnosť vidieť viac a viac. Pocítil som to , čo cítila ona. To teplo. Aj keď fúkal vietor aj keď nemohlo byť ani 20 stupňov. Cítil som to teplo. Vyžarovalo z nej. A chcel som byť čo najbližšie k zdroju , tohto príjemného pocitu. Prešiel som k nej a zo zadu som ju objal. Bola ľadová ale aj napriek tomu z nej vyžarovalo teplo. Jej nohy boli ľadové, jej šaty tiež ale ,keď som sa dotkol jej prstov , jej dlaní. Povedali by ste že horeli. Otočil som ju k sebe a jemne som zobral jej tvár do svojich rúk. Nechala sa únašať týmto momentom. Jej tvár bola chladná. Priblížil som sa k nej a svojimi ústami som sa dotkol jej hebkým pier. Tie horeli , doslova. A tie moje tiež. Ten oheň bol spôsobený ňou a tým čo sa odohrávalo medzi nami. V tú chvíľu som mohol pokojne zomrieť. Už mi to bolo jedno. Zažil som niečo na čo nezabudnem , aj ma hneď teraz zabijú. Vedel som ,že môj život iba týmto bozkom získal dáku cenu. Už nie som iba obchodník s bielym mäsom a drogami. Odteraz som muž , ktorý sa zamiloval do tejto ženy. Je mi jedno koľko to bude trvať, čo ma to bude stáť ale bude moja. Ten bozk trval už viac ako minútu. Stály sme tam ako vo filme , každý ponorený vo svojich myšlienkach ale jedno bolo spoločné. Chcel som ju a ona chcela mňa. V tú chvíľu zabudla na všetko čo som jej povedal o tom aký zlý človek som. Chcela to , cítil som to..aj ja som to chcela a kurva moc ale nie. Tým by som ukradol všetko to teplo , ktoré vyžaruje z jej srdca. Vzdialil som sa a tým som prerušil náš bozk. Spamätala a odtiahla sa odomňa ešte viac. Vzala si deku a začala pomaly cupitať k môjmu autu. Celú cestu naspäť panovalo zase neuveriteľné ticho ale toto nebolo ako to pretým. Toto ticho vyjadrovalo všetko , vyjadrovalo to čo by sa nedalo popísať slovami. Toto bolo to najkrajšie ticho aké som zažil. Zaparkoval som pred jej domov a pobozkal som ju do vlasov. Vedel som že viac by teraz nezniesla. Netušil som čo sa odohráva v jej mysli ale dúfal som že v hlave nemá takú búrku citov ako ja. Vystúpila a odkráčala domov. Ja som to odparkoval o pár metrov ďalej pri našej ville a vliezol dnu. Tušil som že za dnešok budem asi mrtvy chlap ale čo už za Issabel mi to stálo ..

Tak som sa do toho zas pustila .. a dúfam že ma tá múza neodkopne tak rýchlo ako ma nakopla :D 

xoxoNicky