Venované: @Deny016
,,Dobré ráno," zašepkala a venovala mu žiarivý úsmev.
,,Aj tebe," odpovedal jej ranným hlasom a nahlas zívol.
,,Nie že nás zješ!" zavtipkovala nad čím pretočil očami.
,,To by som našej malinkej neurobil," povedal pokojným hlasom nad čím protestne zhíkla.
,,Len malinkej?"
,,Pravdaže," drzo sa uškrnul. Zahrala sa na urazenú ale jeho bozk ju hneď obmäkčil. Vstali z posteli a obaja zamierili do kuchyne. On dal uvariť kávu kým jeho manželka otvorila chladničku a premýšľala nad raňajkami.
,,Vajíčka?" opýtala sa so zdvihnutým obočím.
,,Že váhaš Camille," odpovedal veselo a nalial kávu do hrnčekov. Následne ich uložil na stôl a pomohol svojej manželke prichystať raňajky. Zapol rádio a spolu si pospevovali hity z deväťdesiatich rokov. Keď hotové vajíčka so slaninou poukladala na tanier, dal jej pusu na líce a taniere odniesol na stôl.
,,Dobrú chuť láska," mrknutím jej poďakoval a odpil si z kávy.
Milovala tieto rána. Milovala jeho a svoju dcérku. Bola taká šťastná, možno až moc. Bála sa. Vždy, keď bola šťastná tak sa niečo stalo. A aj sa stalo.
V posledných mesiacoch ju často bolievalo na hrudníku, mávala časté nechutenstvo, občasné horúčky a bývala hrozne slabá. Myslela, že to je kvôli tehotenstvu, preto nevyhľadala žiadneho lekára. Ale keď pred týždňom skoro omdlela v práci vyhľadala lekára a tí jej spravili vyšetrenia.
,,Zlatko, si v poriadku?" opýtal sa starostlivo, nevedel o tom.
,,Och áno, len som sa zamyslela to je všetko," usmiala sa naň ho a položila ruku na tú jeho.
Neskôr toho dňa sa obliekla do jej obľúbených bielych tehotenských šiat a svoje tmavohnedé vlasy zaplietla do zložitého vrkoču. Obula si baleríny a s malou kabelkou vyrazila von. Kráčala ulicami prímorského talianskeho mestečka a užívala si jarný vánok. Na oblohe bolo len minimum mráčikov. Počítala každý krok a smiala sa nad predstavou ako bude takto kráčať so svojou dcérkou, neskôr možno aj s jej súrodencom či súrodencami. Prešla cestou k nemocnici a vtedy dostala strach. Čo ak to bude niečo zlé? Zastala a sledovala veľké posúvacie dvere a nevedela čo ďalej. V tejto chvíli si začala uvedomovať, že sa môže stať niečo veľmi zlé. Prehltla a spravila krok do prázdna. Už len padala tvárou na pred a nevnímala už vôbec nič.
,,Slečna? Slečna? Vstávajte," jemný ženský hlások sa neustále ozýval v jej hlave. Pomaly otvárala oči bojujúca s nepríjemným svetlom.
,,Och ste hore! Pán doktor!" nadšene zvolala na doktora ktorý hneď pribehol.
»»»»»»»»»»»»
,,Si v poriadku?" pozrela sa do jeho orieškových očí a neprítomne prikývla.
,,Naozaj? Odkedy som prišiel si úplne bez nálady, spravil som niečo?"
4 mesiace
,,Nie, som len unavená," podišla k nemu a dlho ho pobozkala.
,,Milujem ťa," prekvapene zažmurkal no nič nepovedal. Stále neprezlečená z bielych šatov a so slzami v očiach šla rovno k vchodovým dverám. Nalepila mu papierik na dvere a vyšla von do hustej búrky.
Prepáč. Choď za doktorom Markinsamkom. Naše miestečko. Milujem ťa.
*flashback*
,,Čo sa mi to stalo pán doktor?" jeho znepokojený pohľad ju znervózňoval.
,,Pani Gouaze, potratila ste."
Šok
Vyrazený dych
Panika
Panika
Zúfalstvo
Plač
Hystéria
Hysterický plač
,,Nie! Nie, moje bábätko. Prosím nie, nie,"
NIE
NIE
,,Je mi to ľúto, ale nemohli sme nič robiť. Bola príliš maličká a chorobu by aj tak neprežila."
,,Chorobu?" opýtala sa cez neutíchajúci plač.
,,Máte rakovinu pľúc," krik, krik, plač, hystéria.
,,Máte ešte štyri mesiace života."
*súčasnosť*
Bola príliš šťastná. Zase.
Kráčala k miestu, kde sa spoznali. Slzy jej stekali po tvári a nedokázala dýchať.
,,Vyjebané pľúca!" uľavila si.
Vzlyky boli počuť všade na okolí, krik, zúfalstvo.
Kráčala. Občas zastavila. Mala len dvadsaťpäť, no napriek tomu pracovala v úžasnej práci, mala manžela a..
Rakovinu.
Čo viac si priať?
Kráčala no teraz už behala k útesu. Keď dobehla na okraj bola na kosť premočená. Mrzla, no bolo jej to jedno. Nedokázala sa nadýchnuť. Rozkašľala sa a vypľúvala krv. Znovu vykríkla.
,,Camille!" jeho hlas, ten hlas ktorý tak moc milovala. Otočila sa a vystrela pred seba ruku. Stál tri metre pred ňou a nechápavo sa na ňu pozeral. Hnedé vlasy ma v tvári a ťažko dýchal.
,,Čo tu do pekla robíš?!"
,,Ušla som z nemocnice," ruku ztiahla k telu a sklonila hlavu. Posunula sa o krok dozadu.
,,Čo si tam robila?"
,,Bola som si pre výsledky. Pred týždňom som omdlela,"
,,Čože?! Prečo si mi to nepovedala?"
,,Dnes som omdlela znovu," krok dozadu.
,,Prišla som o malú," ďalší krok dozadu.
,,C-Camille?" roztrasený hlas ju donútil spraviť krok vzad.
,,Mám rakovinu pľúc a štyri mesiace života," dav kroky.
Nemal slov. Ani ona. Bola už úplne na kraji. Dážď jej bičoval tvár. Roztiahla ruky.
,,Cami? Čo to robíš?"
,,Milujem ťa."
Spravila krok do prázdna. Cítila sa slobodná. Nevnímala nič len vietor ktorý ju jemne nadnášal.
,,Camille!"
