Až moc nevinný~ [minsung]

~Kapitola 18~

Pohľad tretej osoby:

Chlapec sedel na modrej nemocničnej stoličke ako každý deň po dobre troch mesiacov. Mladý Han Jisung už leží nevládne v nemocnici už tretí mesiac. V jeho mysli je to ale čierna miestnosť v ktorej z niekadiaľ počuje hlasy svojich kamarátov alebo rodiny.

Každý deň sa tešil na chlapca, ktorý mu každý deň chodil rozprávať príbehy o mačkách, čo sa deje, alebo len si klábosil nejaké veci ktoré ani nedávali zmysel. Vždy keď Minho prišiel chytil mladšieho ruku. Ten to vždy cítil, cítil ten tlak na jeho ruke.

,,Odčervoval som pred včerom Dori, a dovracala sa na ten koberec čo mám v obývačke, šťastie že to išlo dole, lebo ten koberec je úžasný" rozprával o svojom dieťati starší a Jisung sa nad tým iba uchechtol.

Keď chlapec odišiel, Jisung zasa zostal sám. Ľahol si na chrbát a na chvíľu zavrel oči. Zdalo sa mu akoby zaspával, a to sa mu za celú dobu nepodarilo ani jediný krát. Pred tým než ho premohla únava počul hlas svojej milovanej zosnulej babky

,,Už si tu dosť dlho zaslúžiš si ísť späť"

...

Doktor robil spiacemu chlapcovi vyšetrenia a snažil sa zistiť či sa niečo zhoršilo, alebo pri najlepšiom zlepšilo. Keď vychádzal z miestnosti, videl krátko vlasého chlapca, ktorého už dobre poznal kvôli jeho každodenným návštevám, ako si to mieri do miestnostti 143 (ily) kde leží Jisung. Zamával mu a odišiel pracovať ďalej.

Chlapec ako vždy tri krát zaklopal a vstúpil. Sadol si ako obvykle na stoličku, chytil chlapcovu ruku a začal mu rozprávať o tom ako sa Hyunjinovi podarilo padnúť do rieky a stiahnuť so sebou Changbina.

Jisung počul všetko akoby pod vodou a snažil sa otvoriť oči. Po dosť dlhom čase konečne začal otvárať jeho oči. Prvé ho hneď osvietilo až moc silné biele svetlo. Keď Minho zbadal , ze mladší sa zobudil, stiekli mu slzy šťastisa , stlačil chlapcovu ruku silnejšie a stlačil tlačítko pre privolanie sestričiek a doktora.

,,O môj bože Sungiee" utrel si slzy a pohladil chlapca po tvári . Mladší sa okolo seba pozeral a bol úplne zmätený. Čo sa stalo? Kde to je? Takéto otázky mu prelietavali hlavou, kým mu zamestnanci nemocnice nerobili 'kontrolu'. Za nedlho prišla aj mamina a jeho šiesti kamarádi. Všetkým stekali slzy po tvárach- od šťastia.

Doktor povedal že nemajú na Sungieho príliš rozprávať, pretože má ešte slabé vnímanie. Keď prehovorí mal by byť už vraj 'úplne pri zmysloch' a dokázal by odpovedať.

Jisungovi chvíľu trvalo kým si prezrel kto všetko tu je,niekedy pochytil aj nejaké slovo. Stále však videl trošku rozmazane. Keď sa už otvoril ústa ze niečo pôjde povedať všetci sa na neho pozerali. To čo povedal určite nechcel nikdo počuť.

,,Kto ste?"

_____________________________________

(Ospravedlňujem sa za neaktivitu)
Krátke ja viem (Dont kill me pls😌)
Myslím si že to s celým tým príbehom ide do piči (sľubujem ze ďalši bude lepší😔)
Have a good day, luv yu🩷