,,Jooooj ako ja mám rád svoj skromný príbytok " povzdychol som si šťastne keď som otvoril opatrne vrátka do môjho malebného domčeka. Drevené dvere sa zľahka otvorili. Pripomínali okienko nádeje do temného, nie vždy šťastného života. Nástenná maľba dekorovala a okrášľovala estetiku domčeka. Nie hocijakého domčeka. Môjho domčeka. Môjho skromného príbytku, ktorý svojou výstižnou farbou a typom je rozličný a pokojný.
Plný s elánom som vstúpil dnu a rozhliadol sa okolo seba ,,ahoj... Ahoj, domov" pozdravil som svoj jedinečný dom. ,,po pravde.... Chýbal si mi" usmial som sa do prázdna keď som si vyzliekol sako.
Ležérnym krokom som sa vybral do spálne, aby som si mohol pripraviť oblečenie na romantické stretnutie s Robertom Ficom. Joooj ako sa ja teším. A ešte sa aj vyparádim, nech vyzerám dobre. ,,A budeme tancovať spolu až do rána" zaspieval som svojim spevavým usmievavým hlasom.
Tak teda otvoril som svoju starú, známu, hnedú, krásnu skriňu a vybral som si s nej moje prenádherné šaty. Moja postava do tvaru hrušky celkom aj vyniká v nich. Šaty sú svetlo zelenej sťa žabka, farby s krásnou brošňou v strede. Spodok šiat tvorí dlhá sukňa tortovitého tvaru, ktorá siaha a dotýka sa zeme.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zatočil som sa od radosti, zatiaľ čo som sa pozeral do zrkadla, ktoré vysí na stene. ,,Som len to ja zvedavý čo budeme spolu s miláčikom Robkom robiť. Čo si mi len spolu počneme.".
K mojim nádherným šatám som si obul priehľadné, kryštáľové a hlavne drahé črievičky. Tieto črievičky som nemal na sebe najmenej 20 rokov, ale stále mi sadnú ako uliate. Uškrnul som sa na ne ,,Kto som? Však ja som princezná Tiana".
Viem byť aj vtipný. A keď sa mi pošťastí a som vtipný, vždy moje vtipy rozveselia aj toho najsmutnejšieho tvora na celej planéte. Mama mi vždy hovorila: ,,Ty si moje svetielko nádeje v tme". Vždy ma to potešilo a rozžiaril mi milý úsmev na perách.
Dnes moja mama tu nie je. Bolo mi s ňou tak dobre ... Ale, tak to býva. Život je niekedy ukrutný. Vie to byť niekedy aj ťažký boj, ten život. Musíš bojovať o prežitie a tý najslabší.... S tými je Bohvie čo. Moja mama sa odsťahovala do Kežmarku. Nerád o tom rozprávam, lebo nemôžem uveriť že by tam naozaj niekto šiel.
Pomaly mi vyšla slzička s ôčka keď som nad tým rozmýšľal, ale rýchlo som si ju utrpel mojou tenkou nebohou rúčkou.,,Bože Peter prestaň. Ešte budeš nadržaný " zrúkol som na svoj charakter a povzdychol si.
Normálnou chôdzou som vyšiel z môjho útulného domova a nasadol som do môjho BMW. Rýchlo som auto naštartoval a šiel som k nemu. Šiel som k Robertovi Ficovi, hrdý za to kto som. Nehanbil som sa. O pár minút som zaparkoval auto pred Robertovým luxusným, exkluzívnym domom.
Vyšiel som z auta, zamkol ho a zaklopal na vchodové dvere do Ficovho domu. Ani som sa nenazdal a zrazu otvoril dvere Robert. ,,Čau pampúšik. Si tu presne na čas" povedal Fico svojim agresívnym zároveň romantickým tónom keď mi otvoril dvere aby som mohol s ľahkosťou vstúpiť dnu.
,, Ď-ďakujem pán Fico ... Te-teda Robert..." Zakňučal som jemne a zahanbene som si vyzliekol kabátik, ktorý mi kryl šaty.
,,Nemáš zač, koláčik. Priprav sa na dlhú noc. Zajtra nebudeš vládať chodiť". Zavrčal mi Robert pri uchu. Jeho dych sa trel o môj krk a ja som jemne zastonal.
