Pousmial som sa do prázdna keď som vstúpil do prezidentského paláca. Teraz sa cítim ako novorodené nežné bábätko, ktoré preciťuje svoje prvé kroky na tomto strašidelnom svete.
Milujem prezidentský palác. A toto...toto je môj sen. Môj malý sen sa stal veľkým dobrodružstvom. Je to niečo nové, nepreskúmané, čo môžem ja malý chlapec na veľkom Slovensku objaviť. Niečo, čo len človek ako ja z Banskej Bystrice vynájsť.
Moje veselé, malé krôčky mierili do Zrkadlovej Siene. Zrkadlová Sieň je časť paláca kde sa všetci malí, veľkí, chudí, tuční, pekní i škaredí politici postretávame deň po voľbách.
Keď som vošiel do Zrkadlovej Siene, je tu poloprázdno. Prečo? No preto lebo som ako dobrý chalpček prišiel o dvadsať minút skôr. Nie som ľahostajný ako podaktorí moji spolupracovníci. To ja nie som. Chcem byť vzor pre ostatných, ale nechcem ani moc vynikať. S dobrou náladou som podišiel miernou chôdzou k stolu s minerálkami, a vybral som si jednu. Poobzeral som sa zvedavo okolo miestnosti či neuvidím svojich vzorných kamarátov, ale ako vidím tak tu ešte nie sú....
A... Ľa ľa, koho to vidím?...To je Igor Matovič.... Ten chlap vie šikanovať aj mŕtvolu. Už si dlhší čas nevychádzame, asi približne okolo dvoch rokov. Otočil som sa preč od neho, lebo nechcem vojsť do problémov. Nechcem počúvať jeho nadradené priam nechutné slová. Nechcem a nežiadam si počuť jeho slizký tón.
,, Pozrime sa, koho to tu máme. Nový 'prezident'. Ale nezabúdaj že v mojich očiach si a zostaneš iba nebožiak. Počkať ty nie si iba v mojich... Ty si vo všetkých." povedal Igor Matovič s tým jeho odpudivým hlasom.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Jeho slová má vždy zrania. Vždy mi roztrhnú srdce na viacero kúskov, lebo neviem uveriť tomu že na šírom svete dokáže byť niekto tak zlý ako on. Srdce mi puká od žiaľu. Ale musím dokázať sebe a aj ostatným že som silný chlap. Pozviechal som sa a prekonal svoj smútok.
"P-prestaň.... Igor, to sa nepatrí...prestaň... Nie si zaujímavý." Odvážil som sa odpovedať sebavedomo, no zaznelo to ako jemný ston.
,,P-prečo? Huh?" Napobňoval Igor naspäť s úškrnom. ,, ooo... Zranil som Ti srdce? Možno, ale mne je to jedno. Len ti zoberem tvoje miesto na prezidenta a...." Igor ani nestihol dokončiť poriadne vetu keď v tom.. ,,Čo sa tu deje chlapi?" Ozval sa Robertov Ficov nebojácny tón. Jeho hlas sa ozýva a napodobňuje Archimedov žalospev. Nadskočili mi zimomriavky keď som ho započul spoza mňa.
,,Len si tu vybavujem staré veci s Petrom" povedal trocha vystrašene ale stále pobavene Igor. ,,To stačí Igor, vypadni!" ozval sa rázne Robert Fico, keď si všimol môj nevinný skromný výraz hľadieť smutne do zeme. ,,Prečo by som mal? Huh?" Zasmial sa Matovič. No jeho smiech netrval dlho. ,, Kto je tu vodca? Kto je tu pán? Ja. TAK IGOR NECHAJ HO" zreval Robert na Igora. Matovič sa otočil urazene, a zašepkal mi do ucha predtým ako odišiel na záchod,, Toto nie je koniec, Pelle".
Igorov komentár som ignoroval. Neodolal som, ale troška som sa začervenal. Nedalo mi ale prišiel mi Robertov agresívny tón nesmierne príťažlivý. Keď sme tu zostali iba ja a Robert, neodvážil som sa mu pozrieť do očí. Skromne som pozeral na zem.
,,Ď-ďakujem, pán Robert Fico " zamrmlal som hanblivo. ,,hah... Nie je zač." Kývol rukou Fico. Otočil sa že ide už, už odísť no v tom povedal ,, a... Zlatko mňa volaj len Robert. Pre kamarátov som Robert" ozval sa Fico s miernym úsmevom na perách.
S jemným povzdychom som nazbieral odvahu a pozrel sa mu hore do jeho prenikavých modrých očí ,,j-ja som tvoj kamarát?" Opýtal som sa zdvorilo. Je mi to trocha cudzie keďže v mojom živote som mal len jedného a verného kamoša Ľuboša Blahu.
,,Áno si." povedal Robert miernym s úškrnom na perách, predtým ako odišiel si odbehnúť niekam. Povzdychol som si a sadol na koženú, príjemnú svetlo zelenú stoličku s minerálkou v ruke.
