4AM - Zbierka myšlienok strápenej duše

Rázcestie dospelosti

Čas plynie rýchlejšie po dvadsaťpäťke.

Hrozivá hranica štvrťstoročia ľudského života. Mozog je oficiálne dozretý a súci na dospelácky život.

Oficiálne.

Off-record sa minimálne dvadsaťpäť krát za týždeň pohádam so svojím vnútorným dieťaťom o tom, že vanilková zmrzlina z Lidla nie je adekvátna náhrada večere. Ani raňajok.

A čas plynie, roztápa sa ako posledná lyžička nedojedenej zmrzliny. Dospelá ja opäť prehrala boj o zodpovedné seba-rodičovstvo.

Netuším kam idem, tobôž nie ako sa tam dostanem. A tak len ťarbavo krúžim okolo smerovníka na rázcestí. Až podozrivo pripomína Sedlo Medziholie. Šesť vychodených cestičiek vychádzajúcich z jedného bodu.

Zo mňa.

Každá iným smerom. Ako inak.

To naozaj neexistuje mapa dospelosti? Alebo stopovačka za životným pokladom? Nič?

"Keď si nie si istá, odpoveď je nie," oprášim slová kedysi spolu-putujúcej duše.

A tak sa teda zastavím, dvihnem hlavu na smerovník a zhlboka vydýchnem.

Nie?

Priemerný vek dožitia človeka je zhruba 78 rokov. Znamená to, že mám necelú tretinu života za sebou? Premárnenú čakaním, dúfaním, krúžením? Hovorím nie životu, len preto, že sa neviem rozhodnúť?

Nie.

Sadnem si na kameň hneď vedľa smerovníka. Tvár si podopriem dlaňami a čakám. Na čo?

Na dážď.

Vraj voda rozprúdi nápady. Ako keby ich bolo málo. Ja potrebujem udicu, ktorou by som jeden nápad chytila na háčik a vytiahla ho z vody.

Ale čo, u mňa pršia suchoty a lanko udice je len vzdušná čiara medzi tým, kde som, a tým, kde chcem byť.