4AM - Zbierka myšlienok strápenej duše

"Nás sa to netýka..."

Zobúdzam sa. Je štvrtok 24. Februára 2022. Digitálne hodiny na stolíku ukazujú 7:30. Siahnem po mobile, ktorý je hneď vedľa a so zlepenými očami zapínam internet. Len čo si z očí očistím karpiny na mňa vyskočí správa: „Russia started invasion of Ukraine."

Stiahne mi hrdlo a prv než stihnem zoscrollovať na koniec článku si trasúcou rukou musím z tváre zotierať slzy, aby som vôbec rozoznala písmenká. Vzdávam to. Líham si na chrbát, hľadiac do rozmachleného stropu poťahujem nosom. Na hrudi zvieram telefón a dúfam, že sa znova prebudím, tento raz do normálneho rána.

Nie som Ukrajinka. Nebývam na Ukrajine. Nie som Ruska. Nebývam v Rusku. Tak prečo mám pocit, že sa mi zrútil svet? Prečo mám pocit, že ma strely zasiahli priamo do duše tak ako zasiahli Ukrajinu?

Cítim. Preto.

Nepotrebujem titul z geografie, aby som vedela, že sa ma to týka viac ako by si niekto mohol na prvý pohľad myslieť. Nepotrebujem titul z politológie, aby som poznala závažnosť situácie. Nepotrebujem titul z psychológie, aby som sa mohla vžiť do situácie obyčajných ľudí.

Cítim.

Babička sa narodila v tridsiatom piatom roku minulého storočia. Prežila druhú svetovú vojnu, a nikdy na režim v ktorom sa narodila, ani na režim v ktorom vyrastala nepovedala dobrého slova. Ohňostroje na Silvestra jej každoročne do mysle vháňali hrôzy vojny. Zmienka Veľkého Brata – Sovietskeho zväzu – skrivila jej tvár. Prirodzene poznala, čo je správne a čo nie je. Premýšľam, čo by asi povedala teraz, keby sa toho dožila.

Na hrudi mi zavibruje telefón. Posledný budík – posledná nádej. Zmarená. Musím sa pozviechať. Som doma. Som v bezpečí. V mysli sa mi vynorí spomienka na môjho ukrajinského zubára, ako s oduševnením rozpráva o Vianociach s rodinou v meste Chust. Zaplaví ma ďalšia dávka ľútosti. Nie sme kamaráti. Nie sme si blízky. Zatnem zuby, pričom mi z úst vyjde škrípavý zvuk. Mám chuť do niečoho vraziť, akoby som sa bila za vlastného brata.

Mám dvoch mladších bratov súcich do armády. Vďakabohu, nie sme na Ukrajine. Aj keď na to nemám, bránila by som ich, hoc aj vlastným telom, len aby nešli do vojny. Čo nám koniec koncov ostane, keď všetko zničia tanky? Niektorým ľuďom neostalo ani to najzákladnejšie. Sú sami, bez domova, bez rodiny, bez cesty na únik.

Vďakabohu, som tu a nie tam. Už niekoľko rokov sa nemodlím, ale dnes by som chcela veriť v Boha. Tá myšlienka ma ešte väčšmi nazlostí – akoby niečo také mohol dopustiť? Stiahne mi brucho. Chce sa mi zvracať. Ako sa asi cítia tam, keď ja nevládzem v ruke udržať ani zubnú kefku!?

Je vojna. Bola tu aj predtým, ale vo veľkom svete sa všetko akosi stráca. Až sa svet opäť raz scvrkne a Putin klope na dvere u susedov. Neveriacky krútim hlavou. Slzy splynuli s kvapkami ľadovej vody na mojej tvári. Opäť hľadím na obrazovku. Červené hviezdičky ukazujú, že Ruské bombardovanie sa odohralo bližšie k hranici než vzdialenosť z Bratislavy do našej obývačky. Roztiahnem mapu. V porovnaní s našim susedom sme len nepatrný fliačik.

Nebojím sa o krajinu. Je to nezmysel. Hranice sú len hranice. To na ľuďoch záleží. Vybaví sa mi spomienka na mladíka, s ktorým som raz tancovala v klube. Lámanou slovenčino-ruštinou som sa dozvedela, že prišiel na Slovensko za lepším životom. Časť peňazí posiela rodine na Ukrajine, aby sa mali lepšie. Aká irónia. Kde je teraz? Kde je jeho rodina? Neprídem mu na meno, ale jeho tvár mám pred sebou ako by to bolo včera. Oči iskriace vidinou lepšieho zajtrajška.

„Nás sa to až tak netýka," ozýva sa mi v hlave v ten istý večer, ako tak sedím na posteli s premočenou vreckovkou v dlaniach. Z vedľajšej izby počujem tlmené smrkanie spolubývajúcej. Obe sme sa zavreli – každá do svojej izby. Hanbíme sa za naše slzy. My nie sme tie, čo by sa mali opúšťať. Nás sa to predsa netýka.

Na druhý deň ráno ma tá veta ešte väčšmi zožiera. Kolega dostal odpoveď od prekladateľa, s ktorým dlhé roky spolupracujeme. Jeho manželka je Ukrajinka. On aj s deťmi opustili Ukrajinu. Predpovedal vojnu. Jeho manželka sa nemohla s rodným krajom rozlúčiť a tak ostala. Teraz sa schováva v hoteli niekde na vidieku. Nás sa to netýka.

O hodinu na to čítam email od vedúceho pobočky, ktorý nám preposlal fotografiu od iného prekladateľa – jeho blízkeho priateľa – ako v náručí zviera svoju dcérku a spia v kryte na pneumatike. A nás sa to netýka!?

Smútok a ľútosť sa premenili na blčiaci hnev. Z ľudí sa vytratila ľudskosť. Mám čakať kým sa budú v uliciach premávať tanky aj u nás? Mám čakať, kým aj mojim bratom prikážu narukovať, aby som mala právo cítiť!?

Premáham sa. Nemôžem sa predsa rozplakať v hovore s nadriadeným. Aspoň, že nemám zapnutú kameru. Prehltnem guču emócií, ktorá sa mi z hrdla derie na povrch. V hĺbke duše dúfam, že aspoň s ním sme v tomto na rovnakej vlne. Odpisuje prekladateľovi, že mu poskytne pomoc, ak by bolo treba. Ďakujem za takýchto ľudí.

Sú tri hodiny ráno a ja píšem. Ostala som tu sama. Nie len na byte, ale aj v mojej mysli. Potrebovala som hovoriť o tom, čo cítim. Zistila som, že sa ma to netýka. Hnijem zvnútra prázdnotou, strachom, úzkosťou. Toto nie je koniec. Ak mne nezáleží na hraniciach, tak Putinovi ešte menej. Nepíšem katastrofický scenár – ten už bol napísaný dávno predtým, než som ja začala písať tieto riadky. Píšem, čo cítim, a verím, dúfam, že nie som sama. Potrebujem sa vyrozprávať. Potrebujem sa vypísať.