4AM - Zbierka myšlienok strápenej duše

Všetko alebo nič. Alebo oboje.

Potrebujem niečo cítiť. Hocičo.

Potrebujem niečo cítiť. Niečo iné ako chlad. Niečo iné ako nepokoj, iné ako roztržitosť. Nedokážem sedieť na mieste. Nedokážem len...byť.

Musím nebyť aby som mohla existovať. Nebyť mnou. Postupne vymazávam kód svojej osobnosti. Vlastnosť po vlastnosti. Záľubu po záľube. Strach po strachu.

Sú preč? Alebo sa schovali niekde tam...za oponou môjho vnútra?

Kto by povedal, že prázdnota je taká ťažká? Napĺňa moje vnútro až po končeky prstov. Tak ako vzduch v balóne. Ona však nenadnáša hore k oblakom. Naopak. Ťahá nadol. Celou váhou, rýchlosťou padajúceho meteoritu.

Človek dokáže cítiť tridsaťštyri tisíc emócií.

Som ešte vôbec človek? Odraz v zrkadle sa zmenil na tieň. Duch bez tela, bez duše.

Nič necítim, no zároveň cítim... nič. Je v tom rozdiel?

Neviem.

Prázdnota sa plní ničotou. Najťažšia konštanta. Na váhe nevidieť rozdiel. "Nič" sa nedá zmerať.

Cítiť?

To áno. Je to ako...držať prázdny pohár celú večnosť. Až kým ruka nestŕpne.

Je to ako preniesť fľašu naplnenú vzduchom z vrcholu Pico del Teide do rokliny Masca.

Zviera mi pľúca, ktoré kedysi prekypovali priestorom, voľnosťou. Niečím. Kam sa podelo nadšenie? Kam sa podel smútok?

Aj bolesť je prázdna, akoby ani nebola. Nenapĺňa, neraní. Je aj nie je. Príde a odíde takmer bez stopy.

Ale ba, istá stopa ostáva. Pridáva na ničote, ktorá sa rozrastie o čosi hlbšie. Ako pavučina. Slzy sú ako kvapky rannej rosy. Vyparia sa. Nie v teple slnečných lúčov. Ale v prázdnote.

Ničota zabíja. Potichu. Pomaly. Nebadane.

Jedného dňa sa človek zobudí do prázdnej spálne. Priehľadné steny, po plagátoch ostali len útržky lepiacej pásky – ako vo výklade skrachovanej galantérie. Figuríny, postavy bez tváre, sa brodia beztvarými dňami. Jednoliate.

Potrebujem niečo cítiť. Potrebujem plakať. Smiať sa. Hrabem sa v spomienkach, chcem roniť slzy, chcem sa chytať za brucho od šťastia.

Chcieť je pekná vlastnosť, mať je ešte krajšia.

Utiekam sa k ilúziám, vymysleným príbehom. Postavám, ktoré mi v objatí uchlácholia srdce. Pohladia ma po líci, zotrú slzu, ktorá bolela. Kedysi. Dávno.

Ilúzia. Som kúzelník v cirkuse. Som klaun s namaľovanou tvárou. Maska strieda masku.

Je to len hra a ja som herec. Každý deň v inej role. Hrám podľa scenára, ktorý píše nálada v dome.

Zaradila som sa. Fungujem. Na prázdnu nádrž. Kontrolka rezervy už dávno prestala blikať.

Z ničoho sa stane niečo. Niečo nereálne, netrvácne. Počiatok opätovnej ničoty. Prázdnoty. Temnoty.

Potrebujem niečo cítiť.

Prosím.

Niečo.

Hocičo.