Soraya
Presunuli sme sa do Japonska, v ktorom som síce už bola, ale tento víkend bude pre mňa iný. Navrch o dvadsať monopostov, dvadsať jazdcov a plné tribúny ľudí. Začínam si uvedomovať čaro závodných víkendov a postupne sa na ne teším viac a viac. V bruchu mám zvláštne adrenalínové motýle, ktoré mi trepocú krídlami a vytvárajú zvláštne príjemný pocit. Je to iné ako som si myslela. Záživné. Plné emócií. Nie je to len o krúžiacich jazdcoch na okruhu. Je tam adrenalín, vášeň. Krik fanúšikov burácajúci mi do uší. Niečo čo som nezažila. Eufória, ktorá planie vzduchom je pohlcujúca.
Japonsko je krásne za dňa ale v noci to tu žije tiež. Teraz som tu sama. Oscar priletí až za dva dni. Ja som si potrebovala urobiť prácu a viem, že keď by mi bol po boku neurobila by som ju. Jeden celý deň až do noci som vybavovala e-maily a počkala som kým budem v našom časovom pásme a vybavila som aj telefonáty. Firma funguje, moje spolupráce tiež, ale cez to všetko ako mi život ide ruka v ruke ma nepohlcuje nefalšované šťastie. Odkedy si Nino našiel priateľku, s ktorou tvorí pár som ostala sama. Hádam som si myslela, že mi čas samej pre seba prospeje ale pociťujem prázdnotu. Nebola to medzi nami láska ale vypĺňal moje prázdne miesto v srdci. Vedela som, že sa naňho môžem obrátiť a keď mu zavolám bude mi po ruke. Teraz je to iné.
lando.jpg
"Nechcela by si zájsť na večeru? Varia tu výborne."
Správa, ktorá mi pípla na telefóne a zobrala sa hore v upozornenia ma milo prekvapí. Nevedela som, že je Lando už v Japonsku, ale on je zjavne dobre informovaný.
sm.jpg
"Beriem. Kde sa stretneme?"
Páči sa mi ako udržujeme kontakt na profiloch, kde sme sa prvýkrát spoznali. Kde sme to seba rýpali a máme históriu. Je to čosi ako spomienkový chat, plný rôznych urážok a hádok.
lando.jpg
"Stojím pred tvojimi dverami. Najlepšie, keby is z nich vyšla."
Ako vedel, ktorá je moja izba? Ako vedel kde som ubytovaná? Skôr ako si stihnem vnútorne odpovedať na otázky, na ktoré som aj tak nevedela odpovede, jemne zaklope na dvere a z poza nich sa ozve jeho britský hlas.
"Viem, že rada necháš chlapa na tvoju prítomnosť čakať, ale bol by som rád, keby si vyšla. Som hladný ako vlk Soraya."
Pootvorím pery čo vidieť nemôže. Notebook zaklapnem a hodín si na seba ľahký Chanel biely svetrík a obujem si čierne Chanel mokasíny, ktoré mám zladené k čiernej sukni s fialkovým tričkom. Keď už jedna značka tak v nej schmatnem aj kabelku a otvorím dvere. O stenu naproti sa pohodlne opiera Lando, ktorý ma prebehne očami až sa zastaví na topánkach.
"Soraya." sklamane pokrúti hlavou. "Najprv ma nalákaš na tvoje dlhé nohy v sexy Louboutin lodičkách a potom robíš podrazy?" krúti hlavou.
"Prezúvať sa kvôli tebe nebudem."
"Nemusíš. Nepovedal som, že je to zlé." uškrnie sa. "Len čakám kedy sa konečne dočkám lodičiek, ktoré vyvesuješ na instagram."
"Tie mám pre špeciálne udalosti." zatvorím za sebou dvere od izby.
"Ako tá, keď si nakráčala do reštaurácie a všetkých tam očarila?"
Usmejem sa. "Napríklad."
"Beriem na vedomie. Na našom ďalšom osobitnom stretnutí budeš mať lodičky."
"Ďalšom?" vyjdem po chodbe smerom k výťahu. "Kam vlastne ideme?"
"Áno ďalšom." utvrdí ma v mojej otázke. "V Japonsku sú fanúšikovia trošku viac, preto sa musíme dnes uspokojiť s hotelovou reštauráciou. Objednal som nám stôl."
