————————————
Kráčala som paddockom s dobrou náladou a úsmevom na perách. Cítila som sa ako doma. Všade veľa ľudí, dobrá nálada a hlavne mala som navrch. Vedela som to čo on nevedel a to mňa stavalo do veľkej výhody, ktorú som plánovala patrne využiť. Jeho správa na mojom vedľajšom instagrame ma prinútila do lišiackeho úsmevu. Keby len on vedel s kým si píše a komu dáva rozumy do hlavy. Konverzácie s ním sú humorné. Nechápe moju záľubu vo fotografovaní a hlavne v značke lodičiek, s ktorou má on asi nejaký problém. Naše konverzácie sú v duchu, kedy kritizuje, že fotím lodičky a ja mu vraciam úder a kritizujem jeho fotky, ktoré nafotí. Taký je život a nedarujeme si pekného slova. On neocení moje diela a ja jeho tiež nie. Vždy nájdeme v tom druhom chybu.
"Strašne sa usmievaš... čo si mala včera dobrú noc?" prepichne ma skúmavým pohľadom moja najlepšia kamarátka, ktorá mi je ako sestra.
"Tú najlepšiu." odvetím potláčajúc úsmev. Znechutene sa na mňa pozrie domysliac si, že som prechýlila noc s mužom, ale mýlila sa.
Večerná konverzácia s ním mi utkvela v hlave. On svedomito brániaci každého vandala a ja brániaca mesto a obyvateľov, ktorí trpia lebo sa pár chlapcov nevie zmestiť do kože. Nie nadarmo som študovala právo, nezaprie sa to vo mne, a je to patrične cítiť z mojich odpovedí. Vždy bude zastávať chudobnejších a obraňovať slabších. Taká už raz som, aj keď sa to sprvu nezdá, ale robím čo môžem aby som pomáhala osobám, ktorým sa v živote nepošťastilo.
Ja mám všetko na čo ukážem a pomyslím. Narodila som sa do prominentnej rodiny, ktorá mi dala aj to o čo som nežiadala a ja som využívala moc, ktorej sa mi dostalo. Uvedomujem si kde sú hranice a preto pomáham aj iným. To čo dostanem a nepotrebujem rada podarujem deťom do detských domovov, matkách v ochranných domovoch, ktoré utiekli od tyranov a časť peňazí sa snažím posielať do Afriky, kde som sama minulé leto strávila ako dobrovoľník jeden celý mesiac. Som panička, ktorá nosí drahé lodičky, oblečenie a správa sa akoby jej všetko patrilo, ale mám aj srdce a stránku, ktorú neukazujem verejne. Nepotrebujem aby každý vedel čo robím. Nestojím o publicitu a verejné ďakovania a ovácie. Nech si to nechajú. Pomáham, pretože chcem pomáhať a napĺňa ma to. Pomáham, lebo môžem pomôcť a mám na to prostriedky. Nosím gélové nechty ale nebojím sa ich zašpiniť. Mama hovorieva, že som ako bábika, ale nebojím sa zašpiniť si tvár blatom ak je to nutné. Tam vonku pomáham, robím čo môžem, ale doma a na verejnosti som tou, kým mám byť. Chladnou, reprezentatívnou dcérou, študentkou prestížnej vysokej školy a pracujúcou osobou.
"Vieš Vivien, každý deň môže byť dobrým, ak si ho urobíš dobrým."
"Nevolaj ma Vivien." zamrnčí ako dieťa. Volajú ju tak jej starí rodičia, ktorých síce nadovšetko ľúbi ale jej prostredné meno nikdy nepoužíva.
Zastavíme sa pred veľkou budovou McLarenu a kútiky pier sa mi samovoľne dvihnú ešte vyššie. Keby on len vedel a mal tušenia, že sme sa osobne už stretli včera. Veľmi ma baví táto hra na mačku a myš, kedy myš je vo výhode a mačka absolútne nevie ktorá bije. Komunikovala som s ním akoby sa nič nedialo a tomu tak urobím aj dnes, keď sa znovu stretneme. Žije v sladkej nevedomosti.
"Soraya!" okríkne ma Valentine, ktorá už čaká medzi dverami len na mňa. "S tebou niekedy niekam ísť je ako za trest."
"V kútiku duše to miluješ." vyplazím jej jazyk a prejdem rýchlo okolo nej. Dvere sa za nami zatvoria a my si sadneme na prvé pohodlné stoličke, ktoré na nás kričia už z diaľky.
Tina sa mi pozrie na obuv a zvrašti obočie. "Už druhý deň po sebe nemáš lodičky. Máš horúčku? Si chorá alebo ti na všetkých odišli podpätky?"
