Vnímam.
"Haló? Počujete ma?" spýtal sa ma niekto a jemne mnou zatriasol.
Oči som nechala zatvorené a započúvala sa do okolia.
V miestnosti so mnou bol len jeden ďalší človek.
Za dverami, ale chodilo veľa ľudí.
Ponáhľali sa.
Ťažké kroky. Rýchle kroky.
Hlasy. Rozdávajúce povely.
Policajná stanica.
Okamžite som sa posadila.
Zhlboka som sa nadýchla.
"Kľud. Ukľudnite sa. Nebojte, ste v poriadku." jemne ma hladkala po chrbte.
"Dostaňte ma odtiaľto preč." pozrela som na osobu vedľa mňa.
Bola to mladá slečna s hnedými vlasmi zapletenými do vrkoču.
Zelené oči boli obtiahuté tenkou a perfektne namaľovanou čiernou linkou.
Úsmev mala milý. Upokojujúci.
Bola oblečená v policajnej uniforme.
Teda.
Policajné nohavice a tričko.
"Myslím, že to nebude možné." povedala.
"Prosím. Musím ísť preč." nahmatala som vo vrecku svoj mobil.
Okej.
"Po nejakých otázkach budeš môcť odísť. Odvezieme ťa domov." snažila sa.
"Nie. Nemôžem ísť domov.
Nikdy.
Nikdy.
Sa. Tam. Nevrátim." zhlboka som sa nadýchla.
Venovala som svoj dlhý a chladný pohľad slečne, ktorá mi robila spoločnosť.
"Prečo nie? Ak máte problém....o to viac, aby ste nám zodpovedali otázky. Bijú vás? Obťažujú? Zneužívajú?" znela ustráchane.
Starala sa. Chcela mi pomôcť.
"Nie." zopakovala som skôr pre seba ako pre ňu.
YOU ARE READING
Búrka citov
Mystery / ThrillerPíšem odznova. Predošlú knihu s názvom Búrka Citov som vymazala. ‼️UPOZORNENIE: kniha sa neodporúča citlivejším povahám‼️ Ďakujem všetkým, ktorý sa rozhodli dať tejto SHORT STORY šancu. ✨
